Pocítila som dotyk levanduľového poľa. Na šiji, na pleci, v strede chrbta a nižšie. Hralo sa so mnou intímnymi pohľadmi. Na čelo mi vystúpili kropaje potu. Ešte som na Zemi. Ešte som človek.

Hodinky ukazovali za päť dvanásť a k pravému poludniu stúpala odparujúca sa vôňa kvetov. Čakala som. Trpezlivo a bez pohnutia, ako keby som bola len ďalším steblom levandule v miliónoch, na tvoj dych.

Svetlá, hluk, ľudia. Stovky ľudí! Možno tisíce.

Teraz v noci a ešte pár chvíľ; tá impresia trvá, hĺba vo mne a hľadá cestu domov, do vesmíru. Chce vyjsť.

Jediná spoľahlivá istota nie si ty. Ani nič hmotné, už som to pochopila. Ľudia vraždia a nenávidia z lásky. Je to naozaj najväčšia hybná sila.

Nádherne si ma oklamal. Skutočne aplauz.

Nehnevám sa, je mi len ľúto a cítim sa automaticky. Hľadám v šedivých oblakoch, sama kráčam námestím, sama dýcham výpary z vareného vína. Chýbaš mi – láska. Pozriem cez záclony, na imitácie ľudí tam vonku. Blúdia a hľadajú, na čo sa upnúť, aby necítili prázdny priestor. Aby ich neobkľúčil a neprestúpil. „Nič“ však nie je len prázdne, ale aj nádherne plné. Je v ňom všetko.

Sníva sa mi o láske mužov. Ich tváre nepoznám a ich srdciam neverím. A vtedy mám blues; prehadzujem sa na posteli.

Všetci túžia po láske. Niektorí si to priznajú a niektorí nie. Tí, ktorí nie, sú stvrdnutí a vymrznutí vlastným chladom; na lícach majú srieň a v očiach sklo. Čo ich roztaví?

Utrpením sa učíme. Balíme si veci a ideme z miesta na iné, cez nové obzory a moria, lebo sme zradení.

Mám chuť, opýtať sa prečo. Ale ja viem prečo, takže sa opýtať nemôžem.