Zabúdaš?

Zabúdajme. Na to, čo nie je láska.

Akoby som od toho všetkého prestávala vidieť; žiadna zeleň, spev vtákov a ostatné drísty, iba portfólio pedofilov v kríkoch a bezdomovcov v podchodoch.

Kde si? Rozvidnenie?

V tieni.

Keď vynechám „prečo“, ostávajú už len smeti pri vlakových tratiach a feťáci v jaskyniach na okrajoch miest. Emócie zmizli, keď som v teba prestala veriť. Začala som škaredo písať a fajčiť silné cigarety. Sny? Sú niekde podo mnou. Nepripomínam si ich, ostatní tiež hrabú v košoch a oblizujú si prsty.

Neodďaľuj, čo budeš musieť aj tak pochopiť, vravím si plytko, na papieri.

Pásiky, koľaje.

Semafóry.

Chcem čisté námestia a teplé kaviarne, s teplom na lícach. Ujdime len tak, roztržite, do Nikam. Ako dva malé stromy. Zapustíme korene na slnečnom mieste a budeme sa smiať, priateľu.

Nič viac.

O čom by si vedel.