Šedé čáry-máry a hlúpe spomienky na predminulosť našej minulosti. Sú preč. Zrazu sme si bližší dvaja cudzí ľudia. Niekedy ma ešte napadne, aké by to bolo, keby si mi povedal: Milujem ťa. Ale svojím spôsobom je zázračné aj toto ticho. Nechcem sa hnevať.

Mám ťa rád – konečne navzájom.

Počkaj ešte.

Občas mi chýbaš a občas ma mrzíš, nechcem nič a nikoho. Nie je mi ľúto, za tým čo bolo, lebo to malo hlboké medzery. Teraz je pre mňa krásne aj priateľstvo nezaťažené láskou; že ti môžem povedať: Ty debilný kretén a ty sa zasmeješ. A že ty mi povieš, že to, čo hovorím sem-tam vôbec nie je zaujímavé. Že sme konečne úprimní bez zranení.

Priať ti šťastie je síce pekné, ale momentálne neadekvátne. Prajem ti uzdravenie. Hlavne to. A s uzdravením príde aj vytúžené šťastie a iné vytúžené veci.

Zabudni na to, čo bolo. Už to neexistuje. Existuje len TERAZ a teraz mení POTOM.

Stretneme sa ešte? Netuším. Ak je to súdené, tak áno. Alebo nie, ako je súdené s niekým sa už nestretnúť. Rozmýšľam, či chcem povedať, že ťa ľúbim, ale nejde mi to na jazyk. Ja netáram do vetra, takže to nepoviem. Ale poviem, že sa chcem k tebe pritúliť. Chcem aby si ma objímal, tak srdcom, ako to vieš len ty. Stačí mi tvoja blízkosť a úprimnosť, čistý pohľad na vec, triezva myseľ, ktorá stále šepká, že tu je ešte niečo bláznivé. A nedá sa to zničiť. Nechcem, aby sa to dalo zničiť. Keď milujem, nikto mi v tom nemôže zabrániť; ani ty nie.

Poď ku mne. Veľmi blízko! A vnímaj to, čo ti dávam z hĺbky duše. Neboj sa prijímať, nemysli si, že budeš ako malý chlapec. BUĎ malý chlapec! Ľahni si ku mne, opri si o mňa hlavu a ja ťa budem láskať, hrabať sa ti vo vlasoch, hladiť ti tvár a pery. A potom sa zas o teba opriem ja. Ja budem tá maličkosť, skrytá medzi tvojimi ramenami. Budem ti ležať na hrudi, počúvať srdce a oddychovať.

Nič viac človeku netreba.