Kde som? A kde je vesmír? Zmizla som ako slovná zásoba. Moja sebareflexia je utápaná v krabičkách a krabičkách cigariet, pri gynekológoch a iných, typicky ľudských veciach. Škoda, že ja sama sa necítim akosi typicky ľudská, lebo keby som bola, asi by som mala viac priateľov, ktorí by mi povedali, kto som, keď to najviac potrebujem. A stavanie sa na vlastné pripomína skôr stavanie sa na zadné.

Kedy som ho spoznala? Ako? Škoda reči. Viem len, že zdevastoval moje sociálne cítenie a ja som sa prispôsobila jeho chodúľom; však čo, nevyskúšam, neuvidím. A teraz som slepá.

Chcela by som byť Malkáč. Vôbec mi nechýba dospelosť. Chcem sa hrať na slovné skrývačky, chcem riešiť seba a svoj diletantský prístup k svetu, chcem sa vidieť v očiach iných a nechcem veriť, že všetci sú zlí, ako to hovoria dospeláci.

Chýba mi NIČ. Veľké a plné tých troch písmen; Nejak Introvertný Človek, ktorý čaká a určite len na mňa a keď prídem, bude vedieť, že som to ja a ja budem vedieť, že to je on. A možno ho už poznám.

Cez to všetko je toto celé naivná sračka rozotretá po plienke. Vtedy nastupuje surrealizmus. Vyjadrenie nevyjadriteľného nechápajúcim.

Tak teda ako to bolo? Zázračne. Začalo to steblami trávy v ústach, popíjaním energeťákov, neriešením gramatiky. Fotkami na lúke a na slnku, vychádzkami pri koňoch, fajčením vodnej fajky, vyvážaním sa v aute.

On bol jeden z tých, ktorý je žiadaný všetkými (len mnou akosi nie). A tam sa to začalo. Neochotný, uzavretý, sebaistý, nič neriešiaci, kontrolujúci...

Mal pod kontrolou... všetko mal pod kontrolou. Počítač, telefón, kľúče od bytu, kľúče od auta, auto, svoje financie, svojich kamarátov, svoju bývalku, aj svoju mamu a čo ja viem čo všetko vecné ešte. (Len mňa akosi nie). A tam to pokračovalo.

Vyviedla som ho z jeho excentrickej rovnováhy; začal mi diktovať, kedy treba žmurknúť pravým a kedy ľavým okom, kedy naraz a kedy treba len tak sedieť. Kedy mám pristúpiť na jeho hru a kedy mám hrať ja. Kedy mám hovoriť a kedy ho iba stroho obdivovať... Čo narozprávam? U mňa to skončilo smiechom, uňho katastrofou.

Doteraz ma to fascinuje.

A keď som sa prebrala, zistila som, že si nemám čo povedať. Že zrazu neviem kto som a kde som, že len sedím, hľadím a analyzujem, a to, čo si kto myslí ma zaujíma ešte menej ako ma zaujímalo pred tým.

A tak píšem. O tom, aký je to pocit mať tangáče zarezané hlboko tri bodky, len aby som upútala niekoho úbohosť, ako som klesla, ako som prestala myslieť a ako sa neviem trápiť a ani tešiť, lebo nič necítim. To chce za jeden. Dnes, zajtra, napozajtra a dokedy ešte? Už nemám náladu. Chcem byť sama, s tvormi ktoré rozprávajú dušou, a preto nedrístajú; nepotrebujú a nežiadajú viac ako je nutné na prežitie a niekedy ani to.

Džungľa v rozkroku je nič, oproti zmätku v ľuďoch. Škoda elektriny.