Alex si včera zlomil ruku. Pretože staval rebrík pre veveričku. Smrek vedľa ich domu je totiž príliš vysoký na to, aby naň nejaká veverička vyliezla...

O Alexovi

Urobíš zo mňa necudné zviera, rozvrátiš mi vnútornosti, vyklepeš stehná, zrýchliš život a potom odpochoduješ, odcválaš ako čmeliak na inú os(u).

Milión iskričiek v snehu. A tvoja práca a ty vonia všade okolo.

Dívam sa do zrkadla a hovorím si: „Kto si? Ty bytosť na druhom konci?“

Milí pseudopriatelia. Zišli sme sa tu...

Pocítila som dotyk levanduľového poľa. Na šiji, na pleci, v strede chrbta a nižšie. Hralo sa so mnou intímnymi pohľadmi. Na čelo mi vystúpili kropaje potu. Ešte som na Zemi.

Stále nové a nové ­­­­­­­­­­­­­­­­­­___________

sa začínajú

tu

v exaktne omylnom čase.

Šedé čáry-máry a hlúpe spomienky na predminulosť našej minulosti. Sú preč. Zrazu sme si bližší dvaja cudzí ľudia.

Sám. Si tak výstižne vystrašený, že sa nezmestím do tvojich predstáv. Som epická, ty si éterický.

Nepodpísaný vzdych

a ruky vo vreckách čakajú,

kým sa z nás

teplo

konečne

odlepí.

Keď sme boli malí, nemali sme čas jesť, pretože sme si plnili svoje detské povinnosti. Teraz sme dospelí a nemáme čas plniť si svoje povinnosti, pretože musíme jesť.

Hnedé vlasy a hnedé oči. Neveľký nos, priúzku hornú peru a v strede brady malé znamienko. Biele zuby. Bohvie dokedy...

Berie ma za nože a brúsi ich cynizmom.

Ostrí ma to!

Môžeme si robiť, čo chceme - je nepremyslený v mojej hlave;

iba sa domnievam,

„Majstre.“

Bozky sú nože, boky zábradlie pri milovaní.

„Majstre!“

Ústa

Napäté ako slnko –

– medziriadok v ovzduší

a páľava

v hrudi.

Ruky.

Zabúdaš?

Zabúdajme. Na to, čo nie je láska.

Ráno:

morské chrbty

pohadzujú vlasmi,

vypľúvajú sponky

do lodných plachiet.

Na slnku: