Autorka: Katka Kořínková

   Martina sa vliekla za Jaisom, ktorý krívajúc nadával na všetko, na čo si len spomenul. Bolesť hlavy sa postupne stupňovala a Jais ju tiež doháňal k zúrivosti. Prekvapilo ju, že sa v takomto stave vôbec dostali na kraj lesa. Civela pred seba. Zase lúka.

   ,,Minuli sme to!", skríkol Jais a otočil sa k nej. ,,Mali sme ísť viac na východ... alebo na západ, strácam orientáciu... to je jedno, jednoducho nám bývam.", mávol rukou kamsi do vnútra lesa, odkiaľ práve prišli.

   ,,Máš príjemných susedov!", poznamenala Martina. vôbec sa jej nechcelo vracať sa späť do lesa. ,,To ja sa musím dostať domov, len neviem ako!" 

   ,,Mara, ja  to viem!"

   Nepočúvala ho. niečo sa jej nezdalo od tej doby, čo jej Eszaan napadol myseľ. Od tej sekundy každého, koho videla, cítila akosi divne, akoby bol jej súčasťou. Zahundrala si niečo pod nos ako odpoveď. Jais sa otočil a kráčal od nej prečo pozdĺž lesa.

    ,,Pohni sa, lebo keď nás tu Eszaan nájde stiahne ma z kože!", prehodil len tak cez plece.

    Martina sa naňho pozrela: ,,Prečo by mal?"

   Jais sa k nej otočil a uškrnul sa. ,,Už si niekedy v živote niekomu ukradla tú istú vec dva razy?"

   ,,Jais, čo si...?", začala Martina, ale nedokončila, lebo Jais jej ukázal ruku, ktorú mal doteraz zovretú v pästi, a  roztvoril ju. V nej ležal Kameň ohňa. Martina v šoku otvorila ústa. ,,Ale... tak preto si sa okolo nich obšmietal! Veď ťa mohli prichytiť!"

   ,,No a? Je to moja práca a navyše boli zaneprázdnení, takže som mal výhodu! Ha, a vraj sa neoplatí byť zlodejom!"

   ,,Nie, to je šialené, ani nevieš, načo ten Kameň je!"

   ,,Musí by dôležitý, keď ho chce Eszaan naspäť. Aspoň ho naštvem." Jais sa otočil a kráčal ďalej. Martina vzdychla a nasledovala ho.

    Jais po chvíli zabočil smerom k lesu a vošiel doň. Martina šla za ním. Nevedela, ako dlho išli, ale kým Jais zastal na čistinke, pripadalo jej to ako večnosť.  Poobzerala sa okolo.

    ,,No bez urážky, tu bývaš?"

   ,,Jaj, veď ty to nevidíš, zabudol som!", zvolal Jais. Civela naňho, akoby hovoril po taliansky. Vôbec mu nerozumela.

   Jais si to asi nevšimol, pretože zavrel oči a niečo si zamrmlal. Martinu vtedy akoby niečo ovalilo po hlave. Chytila sa za ňu. Cítila, že Jais sa uprene sústredí na niečo, čo ona nevidí. Vzápätí sa to ,,niečo" objavilo. V strede čistinky akoby zo vzduchu vyrástol stan. Celý z opracovanej kože, trochu nakrivo postavený. Jais opäť otvoril oči a pozrel na ňu. ,,No, najkrajšie to nie, neviem dobre stavať stany."

   Martina sa najskôr ani nepohla. Potom sa šokovane spýtala: ,,Ty vieš čarovať?!"

   Jais sa zasmial: ,,Nie, ale moja mama áno." Vzápätí sklonil hlavu. ,,To ona mi toto miesto nechala. Škoda, vôbec nič po nej nemám. Viem to len preto, lebo si pamätám na otca a som taký istý ako on."

   ,,Takže obaja sú...?", začala Martina, ale niečo v Jaisovom hlase ju zastavilo. Nechcela mu dávať nepríjemné otázky, hoci on sám o nej vedel viac, než ona o ňom. Prešla preto k stanu a vliezla dnu. Jais tam mal akúsi deku, zopár nádob, kníh a jeden batoh, plus debnu s jedlom. V snahe zmeniť tému vystrčila hlavu a spýtala sa ho: ,,Ty čítaš knihy?"

   Jais sa zdvihol hlavu a uškrnul sa: ,,Asi ťažko, neviem čítať ani písať. To som ukradol. Knihy vždy kradnem v párnom počte a potom im mením obaly. Tak môžem tú istú knihu ukradnúť jej majiteľovi a potom mu ju zase predať späť. A keď to zistí, ja už budem preč!" Sadol si na zem. ,,Do vnútra sa nezmestíme, ja budem spať vonku." 

  ,,Nie, ja.", protirečila mu Martina.

    ,,Fajn, tak obaja. Samu ťa tu nenechám, lebo zase utečieš!"

    ,,To nehrozí!", zasmiala sa. Prešla k nemu a sadla si vedľa do trávy. Na chvíľu zavrela oči a myslela na Jaisa. Odrazu si uvedomila, že ani samu seba necíti. Akoby ani nebola v sebe.

   Jais!

   Strhol sa a chytil sa za hlavu. ,,Vravela si niečo?", spýtal sa šokovane.

   ,,Éééé...."

   ,,Ty vieš niekomu vliezť do mysle?! To si mi nemohla povedať?!", zvolal zhrozene.

   ,,Nie!", bránila sa. ,,Fajn, možno. Sleduj."

   Počuješ ma?   Nevedela, ako sa mu dostala do mysle, ani ako sa mu v nej ozvala. Vliezla hlbšie. Jaisova myseľ bola ako hustý les. Do niektorých častí sa ťažko dostávala. Cítila len, že Jais mal viac horších spomienok ako krajších. Vyliezla von.

   ,,Neviem ti odpovedať.", zamrmlal Jais.

   ,,Nevadí.", poznamenala. Vtedy jej niečo vošlo do mysle a pevne ju uchopilo. Prekvapene sa chytila za hlavu a obrátila sa Jaisovi chrbtom. Nevedela, kto to je.

   Len sa zabávaj!

   Martina sa nadýchla. Spoznala ten hlas. Eszaan.

   Vypadni!

   Nevypadnem!

   Chytil ju pevnejšie.

   Vieš, čo si spravila? Nie? Tak ja ti to poviem. Keď si ma chytila za myseľ, keď som bol v tebe, omylom som do teba preniesol časť svojich schopností. mám ťa plné zuby a...

   Tak ma nechaj na pokoji!

   Nie! Ja viem, kde ste! Z toho lesa nevyjdeš živá, ty ani ten zlodej, rovno mu to povedz, ja nie som posol!

   Zmizni!

   S radosťou. Ešte o mne budeš počuť, to ti poviem rovno!

   Ty sa bojíš lesa? Bojko!

   To už ale Eszaan nebol v jej mysli, takže to asi nepočul. Otočila sa späť k Jaisovi. Civel na ňu s otvorenými ústami. Ani nečakala na to, či jej niečo povie a povedala mu všetko, čo jej povedal Eszaan. Keď skončila, Jais prevrátil očami:

   ,,Kašli naňho, len ho naštvalo, že niekto taký ako ty ho takto strápnil! Proste sa ti bude vyhrážať, ale do lesa nevlezie, nie po tom, čo si vymenili s mágmi zopár ostrých slov."

   ,,No, keď to hovoríš ty..." Veľmi mu neverila, ale nechcela sa s ním hádať. ,,A čo noha?

   ,,A čo noha, nemal by si ju niečím obviazať?“

   ,,Nie, je v poriadku.“ Nadýchol sa a pustil Kameň do trávy.

   ,,To si ho doteraz držal v ruke?!“

   ,,Hm.“