Autorka: Katka Kořínková  

   Martina zastala. Kde to, preboha, je? Okolo nej sa rozprestieral tmavý les. Otočila sa k pivnici. Až na to, že to už žiadna pivnica nebole. Bola to len štvorcová skala, v ktorej boli železné dvere a menšie zopár okien. Dvere boli zavreté. Sama nikde. Rýchlo preč, pomyslela si. To však nebolo ľahké. Martina mala na sebe len pyžamo a bola bosá. Našťastie bola teplá noc. Snažila sa svoje nevýhody ignorovať. Kráčala ďalej. Stále nechápala, čo sa stalo. Veď išla priamo za Samom, videla dvor jeho tety a odrazu...sa ocitla tu. Išla stále ´dalej, čoraz hlbšie do lesa, hoci ju boleli nohy a mala sto chutí si len tak ľahnúť a zaspať. Ale niečo ju neustále poháňalo preč z tohto strašného miesta. Pridala do kroku.

   Po chvíli, ktorá sa jej zdala ako večnosť, pred sebou zbadala slabé svetlo. Vyzeralo ako svetlo z ohňa. Znervóznela. Stále bola v lese a niekdo si tu zjavne spravil stanovačku. Niekto normálny...alebo taký istý, ako tí ľudia v ,,pivnici". Martina rýchlo zamierila k svetlu napriek svojim obavám. Postupne pridávala do kroku, až nakoniec bežala. Prešla posledný meter a stála na mieste, kde nerástli nijaké stromy. Akási malá čistinka, pomyslela si. Veľmi malá. V jej strede bol založený oheň, ta, ako to Martina vídala v televízii a časopisoch. Nieč tu však bolo divné. Nikde ani živá duša...

   ,,Je tu niekto?", spýtala sa do ticha. Za ňou sa ozval šramot. Otočila sa práve vo chvíli, keď z krovia vyliezol asi 12-ročný chlapec. Malo na sebe hnedý cestovný plášť až po zem. Martina sa zarazila. Pôsobil na ňu tak, ako rytierske brnenie v múzeách. Ako zo stredoveku.

   ,,Robíš pekný hluk.", poznamenal chlapec. Hlas mal tichý a vyzeral, že je pripravený buď ujsť, alebo sa na ňu vrhnúť. ,,Ech..ty si chlapec alebo dievča?"

   ,,Dievča.", odvetila Martina prekvapene. ,,Nevyzerám na to?"

   ,,Ale veď...", začal prekvapene chlapec. ,,Máš chlapčenské oblečenie a krátke vlasy! Aj tvoj hlas je taký...", zmĺkol.

   ,,To je pyžamo!", sykla Martina. Chlapec na ňu nechápavopozrel. ,,Pyžamo...nosí sa, keď ideš spať, chápeš?"

   Chlapec pokrčil plecami. drazu sa zarazil. Od ľaku cúvol a hľadel na ňu ako na netvora: ,,Počkaj...ty si...z druhého sveta?!"

   Martina prikívla a nechápavo naňho hľadela.

   ,,Myslel som si. Smrdíš ako tchor!"

   Martina zavrčala. Chlapec trochu ustúpil a rýchle povedal:

   ,,Ale ako...vieš, to je akási cudzia, nečistá vôňa, tak preto! Prepáč, ja na teba stále útočím, a ani neviem tvoje meno."

   ,,Martina a ty?"

   ,,Jais. Môžem ťa volať Mara? Martina je moc dlhé,"

   ,,Tak ma volajú všade.", poznamenala Martina.

   Vtedy čistinku zahalilo zlaté svetlo a vzápetí zhaslo. Jais prešiel ku kríkom a vytiahol odtiaľ batoh. Strčil doň ruku a vytiahol von zvláštny červený kameň. Stále trochu žiaril.

   ,,Čo je to?", spýtala sa so záujmom Martina.

   Jais na ňu zúfalo pozrel: ,,Kameň ohňa...ukradol som ho. Som zlodej.", zovrel ho v rukách. ,,Nemôžem ho majiteľom vrátiť, ale nemôžem sa ho ani zbaviť."

   ,,A to už prečo?"

   ,,Draky.", povedal priškrteným hlasom. ,,Vždy, keď sa majiteľ kameňa k nemu priblíži,začne svietiť. A jeho majiteľ sa nezmenil, hoci som ho ukradol. Idú sem!"

   Martina sa ani nepohla. Jais si sadol na zem a hľadel do ohňa.

   ,,Myslím, že tu sme v bezpečí. Draky sa neodvážia vojsť do niektorých lesov. Ide hlavne o to, koľko tu žije temných tvorov. U tých sú draky neobľúbené.", ozval sa.

   ,,Keď o tom hovoríš, videla som tu nejakých bláznov, ktorí...akoby čarovali."

   Jais vyskočil: ,,Mágovia?"

   ,,Kto?"

   ,,Oni! Ach jaj, tak to máme naozaj problém, ak nás tu nájdu!"

   ,,Ak nás už nenašli.", povedala Martina a vyrozprávala Jaisovi o Samovi, priechode a ľuďoch, ktorí sa nazývajú Mágovia. Jais ju počúval s otovrenými ústami. Keď skončila, vložil kameň, ktorý mu neprestajne žiaril v ruke, do batoha.Otočil sa k nej a povedal:

   ,,V tom prípade ste ty a tvoj bratranec na seba upozornili celý Nekher- tak sa volá náš svet- a draky po vás pôjdu. Nepýtaj sa ma, prečo. Ich nespoznáš. Vedia sa premieňať, na čo len chcú. Od človeka na myš. Proste si všímaj ich oči. Nech majú akúkoľvek premenu, oči majú stále dračie. To by ti malo zatiaľ stačiť.", pozrel sa na oblohu. ,,Ak sem aj prídu, máme istotu, že nevojdú do lesa, ani ho nezapália. Mágovia nám snáď neublížia. Ľahni si a spi!", ľahol si na zem vedľa ohňa a zavrel oči. Martina ho nasledovala. Za chvíľu obaja spali.

                                                    ***

   Samo sa oprieral o dvere pivnice. Srdce mu búšilo, oblieval ho studený pot. Martina je tam, s nimi. Určite ju chytili. A jeho baterka tam zostala tiež.

   Stále si lámal hlavu nad tým, čo sa stalo. Tá stena zmizla...ako to? Rozumel všetkým chemickým vzorcom, hoci mal len dvanásť, vedel naspamäť rôzne odmocniny a rovnice, vyznal sa v dejinách, vo svete a toto nevedel rozlúštiť! Avšak jedna možnosť bola. Ten muž mohol čarovať...ale Samo odmietal veriť na čary, víly, škriatkov a iné ,,fantasmagoriny", akoby to nazval. Pozrel sa na východnú oblohu. Za chvíľu začne svitať, pomyslel si. Čo urobí potom?

   ,,Mama ma zabije!", zastonal.

   ,,Takže ty tu ochkáš nad sebou a tvoja kamarátka je tam zavretá s tými čarodejmi! Aký si ty bratranec?!", ozval sa spoza neho detský hlások. Detský a predsa vyčítavý. Samo sa zvrtol a hľadal pôvod hlasu. Niečo sa mu obtrelo o nohu. Pozrel dole. Stálo tam malé strakaté mačiatko. Samo ho zlostne odstrčil.

   ,,Zmizni! Ja nechovám zvieratá z ulice, tak si daj odchod!", zavrčal naň.

   Zvieratko sa prikrčilo a Samo sledoval, ako otvorilo popuľku a povedalo:

   ,,Myslíš si, že si múdry! Ale v Nekheri vie aj dvojročné decko viac než ty, to ti poviem rovno! Tak tu nestoj a pomôž jej!"

   Samo sa zosunul pozdĺž steny a s úžasom hľadel na mača: ,,Ty hovoríš?"

   ,,Tak a je to tu! U nás máme hovoriace zvieratá.", odseklo. ,,Teba v skutočnosti nezaujíma to dievča, len sa bojíš, čo ti na to povedia rodičia! Však mám pravdu?"

   Samo sa zahanbil. To mača tak rýchlo uhádlo všetky jeho myšlienky. Postavil sa a vybehol po schodoch. Mača mu bolo v pätách. Otvoril dvere, preletel cez chodbu rovno do špajze. Z kúta vybral metlu. Potom,  metlou v ruke, vošiel do svojej izby, odhodil ju, schytil batoh a začal doň baliť.

   ,,Ej, ty máš naozaj nervy! S metlou proti čarodejom, ej, rovná samovražda!", hrkútalo mača a vyskočilo mu na posteľ. Samo ho ignoroval a pokračoval v balení. ,,Ale, nahnevaný?", dobiedzalo mača. Sama chytila taká zlosť, ako ešte nikdy, schmatol ho za kožuch a zavrčal naň:

   ,,Takže ty mi pomáhaš, alebo ma skôr zdržuješ? Je mi jedne, že si z iného sveta, ja musím pomôcť Martine!" A baterke, dodal v duchu. ,,Lenže taký malý krpec ako ty mi poriadne lezie na nervy! Mám sto chutí zavolať do najblžšieho útulku a dať ťa na adoptáciu!" Bolo mu jedno, či mača rozumie jeho slovám, odhodil ho do kúta, kde elegante pristálo na nohách. ,,Choď do čerta!", zagánil na mača, prehodil si batoh cez plece, do ruky vzal metlu a chystal sa odísť, keď ho malý tvorček zastavil:

   ,,Smiem vedieť meno?", spýtal sa zdvorilo.

   ,,Samo.", odvetil Samo s rukou na klučke.

   ,,Ja som Laz, teší ma. Ináč, vážený pán Samo, nebolo by múdre napísať rodičom odkaz? Ktovie, kedy sa vrátite. Ak sa vrátite.", dodal zlomyselne.

   Samo sa zarazil. Laz, nech bol akokoľvek otravný, mal pravdu. Musí im napísať. Odhodil metlu, podišiel k stolu, chytil papier a pero a narýchlo napísal rodičom list:

                         Mama a otec,

                         nerád vám to píšem, ale s Martinou sme objavili priechod

                         do druhého sveta. Nepoviem vám, kde to je. Ide o to,

                         že Martina tam uviazla a ja jej idem pomôcť. Pokúsim sa

                         vrátiť čo najskôr. Nehľadajte nás, nepodarí sa vám to.

                         Zbohom. Váš syn Samuel

   Laz mu nazrel cez plece a poznamenal:

   ,,Takto zvyčajne píšu ľudia predtým, než zomrú."

   ,,No a čo?!", Samo položil lístok na stôl tak, aby si ho rodičia všimli. Potom sa postavil, vzal si veci a zamieril k dverám. Laz zoskočil na zem a nasledoval ho. samo pridal do kroku a za chvíľu stál na schodoch.

   ,,A ináč, uvedomuješ si, že to môže byť pasca?", ozval sa Laz.

   Samo zastal a zamyslel sa. Laz mohol mať pravdu, vstupuje tam na vlastné nebezpečie a metla mu skutočne nepomôže. Pozrel sa na mača a odhodlane povedal:

   ,,To je jedno! Idem za ňou a basta!"

   ,,Pri najhoršom by som ťa odtiaľ vedel dostať. Ale počúvaj ma, oni chcú teba, nie to dievča! Nedaj sa chytiť a ak sa ti to nepodarí, nechaj ich, nech ti to spravia, budeme to potrebovať!"

   ,,Čo myslíš tým to?"

   ,,Uvidíš!", mača zbehlo zo schodov a zastalo pred dverami. Spýtavo sa naňho pozrelo: ,,Veríš mi?"

   ,,Nie."

   ,,To je jedno, proste budeš musieť a teraz to odomkni!"

   Samo roztrasene kľúč, vložil ho so dierky a otočil. Dvere sa nahlučne otvorili. Opäť ho ovalil odporný smrad, ale nadýchol sa a vošiel.