Autorka: Katka Kořínková  

   Ovalil ju taký smrad, že sa takmer povracala. Vkĺzla do pinice ako had a chystala sa zavrieť dvere, keď sa dnu dostala Samova ruka.

   ,,Au! Aj ja sa chcem pozrieť, tak to otvor, hlupaňa!", sykol.

   Martina mu otvorila a on hundrajúc vošiel dnu. Potom zastal a poobzeral sa naokolo:

   ,,No, tak kde je ten tvoj bájny duch? Alebo sa tu možno nájde drak!", povedal posmešne. Pohľad mu padol na okno a úsmev mu zamrzol na tváry. Vonku bol temný, na prvý pohľad nepreniknuteľný, les. Samo položil baterku do dverí a odvážil sa priblížiť k oknu.

   ,,Maťa, poď sa sem pozrieť, to je..fuj, čo je to za smrad! Horšie ako vo vedeckom laboratóriu!"

   ,,Vitaj medzi Cítiacimi!", poznamenala Martina a ani sa neobzrela.

   Samo vzdychol a radšej to nekomentoval. Poobzeral sa okolo seba.  Z miesta, kde stáli, viedla dlhá kamenná chodba. Bolo tu aj niekoľko dverí. Z jedných vychádzalo svetlo. Samo sa otočil, že k ním podíde.

   ,,Neprídu!", ozvalo sa z tých dverí. Podľa hlasu to povedala staršia žena. Samo znehybnel a Martina tiež. Pozreli sa na seba. Samo pokrútil hlavou, ale Martina sa naňho zamračila a čo najtichšie kráčala ku dverám. Samo v duchu zastonal a najradšej by vypadol z tohto strašného miesta. Ale Martinu tu nemohol nechať samú. Pokrčil plecami a išiel za ňou.

   Martina sa krčila za stenou a odvážila sa trochu vykuknúť. Miestnosť bola malá a tak veľmi pripomínala hradnú knižnicu. Uprostred bol akási skala, ktorá akoby vyrástla zo zeme. Vedľa nej klačal mladší muž, pred sebou mal knihu a rukou prechádzal po skale v rytmických pohyboch a niečo si mrmlal. Z druhej strany sedela na zemi s prekríženými nohami žena a s vyvalenými očami neprítomne hľadela do stropu. Presne oproti dverí stála tak stará žena, že Martinu šokovalo, že sa ešte udrží na nohách. Prezerala si knihy, ako to robievala Martina v kníkupectve, keď chcela násť nejakú dobrú knihu. Všetci mali čierne plášte.

   aamo jej nakukol cez plece. Od úžasu otvoril ústa a opäť sa schoval za roh a Martinu stiahol za sebou.

   ,,Netvár sa, že ma nepočuješ! Ten prekliaty chalan sem nepríde! To skôr vlkolak zje kapustu a mrkvu k tomu! Počuješ?!", starena nohou štuchla do muža. Ten prerušil svoju prácu a nahnevane sa k nej otočil:

   ,,Ďakujem! Vďaka tebe skončili dve hodiny zariekavania v keli a ty tu vyznávaš lásku vlkolakom, Ehtte!" Martina takmer vykríkla. Ten muž mal rovnaký hlas, aký sa jej toto poobedie ozval v hlave!

   Ehtte ho prebodla pohľadom, ale nič nepovedala. Muž pokračoval:

   ,,To dievča mohlo tie dvere otvoriť už vtedy, ale jej kamarát jej v tom zabránil! To nemôžeš poprieť!"

   Samo sa pozrel na Martinu, tá však ako zhypnotizovaná hľadela na skalu. Oprel sa o stenu. To, čo sa stalo potom, nemohol vôbec očakávať! ,,Pivnica" sa celá začala triasť ako pri zemetrasení! Zo stropu padal prach a drobné úlomky kameňa! Samo nadskočil, ale to nebolo všetko. Zažiarilo biele svetlo, ktoré ho na chvíľu úplne oslepilo! Martina od ľaku pustila kľúč. Zapchala si rukou ústa, aby nevykríkla. Vtedy to prestalo. Samovi silno búšilo srdce. Nadýchol sa a vykukol spoza rohu. Ehtte a muž stáli.

   ,,Ak by ste si všimli tamtú ryhu, toto by sa nemuselo stať.", poznamenala žena s vyvalenými očami.

   ,,To hovoríš až teraz?!", osopila sa na ňu Ehtte. Samo sa pre istotu schoval za roh. Zbadal, že Martina mu potichu posúva kľúč. Chytil ho.

   ,,Nied forthana!", kríkol niekto z miestnosti. Vzápetí sa Samo, ktorý sa doteraz opieral o stenu, prekotil dozadu. Žiadna stena tam totiž nebola! Proste zmizla!

   ,,Sú to oni!", zajačala Ehtte. Samo na nič nečakal vyskočil a zdrapil za plece Martinu. ,,Bež, rýchlo!",jačal na ňu. Martina sa mu vytrhla a bežala k dverám. Samo ju však čoskoro predbehol. Za sebou počuli krik a kroky, občas im čosi preletelo okolo hlavy, akoby závan vetra. Samovi sa zdalo, že niečo mu beží pri nohe, ale nepozrel sa na to. Keˇvbehol do dverí, spravil osudnú chybu. Kopol do baterky a tá sa odkotúlala do pivnice! Samo nevedel, že jedine ona ich spája s ich svetom. Keď ju odkopol, puto sa prerušilo. On sa ešte dostal domov, ale Martina vbehla priamo do temného lesa v druhom svete a nevedela, že niekto v ňom ju práve hľadá. Niekto nebezpečný... To však Samo nevedel. Zatresol za sebou dvere a čo najrýchlejšie ich zamkol. Otočil sa, aby niečo povedal Martine, ale nikde ju nevidel.

                                                       ***

   V pivnici bolo ticho. Sedem postáv v čiernych plášťoch mlčky hľadelo na dvere, ktoré sa im iba pred chvíľou zavreli pred nosom. Jedna z nich si zakrívala tvár kapucňou. Muž z miestnosti k nim podišiel a pozrel sa cez kľúčovú dierku. V nej videl chlapcovo vyplašené hnedé oko. Odomkni tie dvere, prikázal mu v mysli, lebo ich otvorím ja a nebudem mať pri tom najlepšiu náladu! Chlapec sa však odo dverí odtiahol a zmizol mužovi z očí. Muž sa narovnal a otočil sa k ostatným.

   ,,Ak teraz otvorí tie dvere, tak zjem ropuchu." poznamenal.

   ,,Dobrú chuť, Waul!", odsekla Ehtte. Potom niečo zbadala na zemi. Zohla sa preto a zdvihla to zo zeme. Bola to Samova baterka. Oni nič také však nepoznali. Šesť párov očí ju sledovalo. Ehtte tú vec ohmatávala, kým nenarazila na zapínač. Stlačila ho a baterka sa rozsvietila. Starena ju prekvapene pustila na zem. Muž s kapucňou ju však zachytil, predtým než dopadla a  držal ju vo svojich dlhých prstoch so žltkavou pokožkou.

   ,,Pusti to, Hrion, je to nečisté!", sykla starena.

   ,,My sme nečistí.", odvetil Hrion. ,,Chlapec sme už teraz príde dobrovoľne. Kvôli tejto veci a aj kvôli dievčaťu!" Ostatní naňho nechápavo pozreli.

   ,,Ona je niekde tu, v lese.", pokračoval Hrion. ,,A chlapec si bude myslieť, že ju tu držíme.

   ,,My ju tu nedržíme.", zmarmala Ehtte.

   ,,Ale to on nevie, nie? Do obeda sem príde! Určite.", pozrel sa na ostatných. ,,Nechajte to zatiaľ tak. Príde!"

   ,,A čo dievča?", spýtala sa ešte Ehtte.

   ,,Blíži sa spln. Skôr či neskôr ju niečo zožerie.", odvetil a odišiel preč kľudným krokom.