Lea sa strhla a obzrela sa, ale to bola len srna, ktorá náhodne prebehla blízko nej. Pokrčila plecami a vrátila sa k svojej práci. Už mala hotovú ďalšiu kapitolu a zatiaľ jej to celkom šlo, len je trochu vadil dážď. Písmo sa však nerozmazalo, lebo ho zakrývalo svojou sklonenou hlavou.

   Milovala písanie, ale malo to háčik. Vlastne dva háčiky. Ženy v žiadnom prípade nesmeli vedieť písať ani čítať. Lea vedela oboje, naučil ju to jej otec. Vedeli o tom len ľudia v dedine a tí by ju nikdy nevyzradili. Lenže existovalo milión spôsobov, ako to mohli draky zistiť. Špehov mali všade a v rôznych podobách.

   A navyše, dedina Furth bola medzi nimi veľmi neobľúbená, lebo tu žil Tartej, najšialenejší maliac. Tvrdil, že voda je všade, aj vo vzduchu a to by sa dalo využiť proti drakom. Lei sa to zdalo hlúpe a nebola jediná. Len draky si to nemysleli. Tord už z ich dediny osobne odvliekol troch ľudí, ale Tarteja tým neumlčal. Našťastie sa tie jeho šialené nápady nikdy nedostali za hranice Furthu.

   Druhý háčik bol v tom, že Lea si nevedela vymýšľať. Nedokázala písať o ničom, čo nie je reálne, nemala fantáziu. Tak písala o situácii v Nekhery. O vzťahoch ľudí a drakov. O drakoch tam však nepísala  práve najlepšie a keby to našli, asi by ju zabili aj s rodinou.

   Lea sa líšila od ostatných ľudí aj svojím vzhľadom. Jej pokožka bola svetlejšia a žltkavejšia a vlasy mala dlhé, úplne rovné a čierne, dokonca sa aj leskli. A to nebolo všetko. Malal totiž šikmé oči, akoby prižmúrené. Prečo tak vyzerala, nevedela. Takí boli aj jej rodičia, ale už nikto iný. Ľuďom z Furthu neprekážalo je ich rodinka je iná, aj v menách aj vo vzhľade. Dokázali tak prežiť.

   Lea si však stále spomínala na ten deň, čo sa Tord prvý krát pokúsil Tartejovi zavrieť ústa. Vtedy uniesol prvého človeka, Hunta. Ten jediný sa vrátil, síce otrasený, ale aspoň žil. To, čo draky vrátili ako zvyšných dvoch, sa ani nedalo nazvať ľudským telom.

   Lea bola vtedy vonku pred domom a písala. Len tak-tak to stihla schovať. Tord vtedy prechádzal tesne vedľa nej a iba náhodou na ňu pozrel. Vtedy akoby utrpel šok, ale našťastie sa pri nej ani nezastavil. Lenže mohol by sa ju pokúsiť odstrániť, len preto že je iná. Vlastne bolo len otázkou času, kedy sa rozhodne odstrániť všetkých ľudí.

   Lea vedľa seba položila vtáčie pero. Písala s atramentom, čo neznášala, lebo musela pero stále namáčať a to sa jej veľmi nechcelo. Ale čo už, aspoň že môže písať.

   Sedela na kameni tesne pred lesom, blízko Furthu. Bolo to jej obľúbené miesto, nikto ju tu nerušil.

   Zavrela nádobku s atramentom a strčila si ju do batôžka, ktorý ležal vedľa kameňa. Vlastne to ani nebol batoh, len akési vrecko, do ktorého sa jej zmestilo pero, nádoba s atramentom a asi dvadsať zvitkov pergamenu. Potom do batoha dala aj pero a chystala sa tam aj dať pergamen, na ktorý písala. Na chvíľu si chcela dať voľno.

   Vtedy jej do nosa udrel odporný zápach. Nemusela sa ani otočiť, aby videla, kto stojí za ňou, ale aj tak to spravila. Kúsok za kameňom stála Heana. Lea ju už raz videla, ale to bolo z diaľky. Takto blízko ešte pri démonovi nebola. Vyskočila na nohy.

   Len pokoj! Ukľudni sa! Nešlo jej to. Váhavo sa zohla a strčila do batôžka aj posledný pergamen a zdvihla ho. Keby musela utekať.

   Heana sa usmiala a pomaly sa priblížila ku kameňu. Dávala si na čas, vedela, že Leu atk či tak chytí.

   ,,Čo chceš?" spýtala sa jej Lea. Nechcela dať najavo strach, ale trasľavý hlas hovoril za všetko. Začala nenápadne cúvať.

   Heana sa zasmiala a Lei naskočili zimomriavky. ,,Dnes výnimočne netúžim po tvojej duši."

   Lea sa vydesila. Keď Heana, démon, ktorý bol najviac posadnutý hltaním duší, teraz dušu nechce, čo má potom v pláne s ňou spraviť? Bež! Ako na povel sa otočila Heane chrbtom, čo bol naozaj odvážny kúsok a rozbehla sa. Teda sa chcela rozbehnúť, ale pred ňou stál iný démon, Minter, démon mysle. Lea znehybnela. Úplne ju obkľúčili.

   Minter ju bleskurýchlo chytil za plecia a otočil ju k tvárou k Heane. Tá už stála tesne pri nej.

   ,,Má dobré spojenie?" spýtal sa Minter Heany. Podľa tónu sa Lei zdal byť napätý. Prečo?

   Heana sa nahla nad Leu a oňuchala ju. ,,Myslím, že áno."

   Lea netušila, o čom hovoria. Aké spojenie? Čoho? A čo s tým spojením chcú spraviť? Už to nevydržala. Musela niečo spraviť. Urobila to, čo ju prvé napadlo. Zdvihla nohu a z celej sily kopla Mintera. Nemohlo ho to bolieť, démoni necítia bolesť, ale prekvapilo ho to. Asi mu to ešte žiadna obeť nespravila. Zovretie trochu povolilo a ona sa mu vytrhla.

   Rýchlo ho obišla am beýala od neho a Heany preč, smerom k dedine. Všetko sa odohralo za pár sekúnd. Lea ešte nikdy tak rýchlo nebežala. Neodvážila sa obzrieť, či ju prenasledujú alebo nie.

   Zastala až na kraji Furthu. Zadýchaná sa pozrela za seba, ale démoni už pri lese neboli. Prečo ma napadli? A čo presne chceli? Lea sa otočila chrbtom k lesu. Už sa tam nechcela vrátiť, nechcela na to ani myslieť.

   Nevedela však, že okrem nej sú v Nekhery len dvaja ľudia, ktorých mohli démoni takto napadnúť a pokúsiť sa im spraviť to, čo chceli spraviť Lei. Jedného však museli nechať tak a druhý sa do Nekheru dostal iba prednedávnom...