Samo najskôr nevedel, kde je. Keď otvoril oči, nechcel veriť tomu, že to spravil. Nič nevidel. Oslepol som? To by som predsa aspoň niečo počul... Presvedčil sa, že oči má dokorán otvorené a potom sa ho zmocnila panika. Ak neoslepol, čo sa mu stalo? Prečo je všade tam? Nevedel, aké je to byť spojený s démonom. Ale ak takéto, už sa teším.
   Skúsil sa orientovať hmatom. Bol síce bosý, ale pod nohami nič necítil, žiadnu dlážku, zem ani trávu. Akoby sa vznášal vo vzduchu. Ale to je nemožné! V skutočnosti si tým vôbec nebol istý. Nevedel, kde sa v Nekhery nachádza hranica možností. Ak tam nejaká hranica vôbec je...
   Rozhodol sa zariskovať. Nemohol predsa stáť na jednom mieste celý život. Zdvihol nohu, zaváhal a potom spravil jeden krok. Nestihol ho však ani dokončiť, a na členku zacítil ostrú bodavú bolesť, akoby ho niečo pohrýzlo. Zajačal.
   V tej sekunde sa akoby prebral. Opäť ležal na zemi v lese. Ale tá bolesť bola skutočná. Prudko sa posadil, aby zistil jej príčinu a hľadel rovno do Heaninej spokojne tváre. Heana ho pevne držala za členok pravej nohy a stískala ho tak, až mal pocit, že mu rozdrví kosti. Skúsil sa jem vytrhnúť. Bezúspešne. Držala ho veľmi pevne.
   ,,Ále, nepáči sa ti to?" spýtala sa ho úplne pokojne. ,,No, aspoň si hore." A pustila ho.
   Samo obidve nohy pokrčil, dal si ich pod bradu a objal rukami. Cítil sa tak uzatvorenejšie a bezpečnejšie. Jeho pravá noha bola takmer celá stŕpnutá, napriek tomu, že ho Heana držala len za členok. Poobzeral sa okolo seba. V jeho tesnej blízkosti sedela iba Heana. Ostatní démoni postávali a niektorí sedeli medzi stromami, kde ich ledva bolo vidieť. Samo na nich vrhol letmý pohľad, ale potom sa zadíval do zeme. Dkleona medzi nimi nenašiel.
   Po chvíli si uvedomil, že Dkleonovu prítomnosť cíti v sebe. Bol v ňom, v jeho tele. Samo bol trochu prekvapený. Očakával, že Dkleon mu bude v tele niečo robiť, že ho bude ovládať alebo aspoň huckať na robenie zlých vecí, ako sa posadnutie démonom bralo v Samovom svete. Ale toto nebolo posadnutie... dalo by sa to nazvať ,,dobrovoľným" prijatím démona. Ale aspoň nejako by sa to malo prejavovať.
   Samo zagánil na stŕpnutú nohu a dostal bláznivú chuť jej poriadne ublížiť, hoci jeho mozog trval na tom, že je to nezmysel. Samovi však už bolo jedno, či to, čo spraví, bude logické alebo nie. Ale ovládol túto chúťku. Možno ani nebola jeho, ale Dkleonova, a Samo ju len vnímal ako svoju.
   Všimol si tiež, že tma ho akosi priťahuje, akoby k nej patril. Dokonale v nej videl ako za dňa, za čo nemohol ani mesiac, ktorý bol v splne. Všetky tieto zmeny sa mu pomaly začínali páčiť. A keď si predstavil, čo všetko by s nimi dokázal vo svojom svete, cítil sa ešte lepšie. Alebo keby démona využil proti svojim spolužiakom... To, že šanca, ža sa dostane späť do svojho sveta, je tak jedna ku sto, ho nezaujímalo.
   Z myšlienok ho vytrhol Heanin hlas:
   ,,Myslíš si, že s Dkleonom budeš užívať? Áno, budeš, ale nie podľa seba, aspoň nie neskôr." Vravela to veľmi potichu, ale to Samo nevedel, lebo ju počul až neuveriteľne zreteľne. ,,Teraz máš tri mesiace vlastnej vôle, tak ich dobre využi. Potom ťa Dkleon bude schopný úplne ovládnuť. Aj skôr, ale to všetko závisí od toho, ako často a ako veľmi sa budeš rozčuľovať. Tvoj hnev bude teraz čosi ako Dkleonova potrava."
   Samo na ňu prekvapene hľadel. Takže preto sa mu zatiaľ nič z Dkleonovej strany nestalo. Ale viac sa bál hnevu. Nie žeby ho práve teraz cítil... ale vedel, že je schopný sa až neovládateľne rozčúliť. Ak bude vybuchovať každý druhý deň, tak za mesiac a pol sa môže lúčiť s vlastným telom. Ale čo sa stane potom? Nechcel sa však pýtať.
   Opatrne sa postavil, očakávajúc, že ho niekto zrazí na zem, ale nič také sa nestalo. Heana bez záujmu hľadela na oblohu a ostatní démoni boli asi zaujatí vlastnými myšlienkami. Samo sa otočil a potom akoby vrástol do zeme. Okolo vchodu do jaskyne postávali všetci mágovia a uprene ho sledovali. Lepšie povedané, všetci okrem jednej mágyne, ktorá prázdnym pohľadom hľadela kamsi medzi stromy. Čo tam asi vidí...
   Samo nazbieral odvahu a zamieril k nim. Chcel sa dostať do jaskyne, byť chvíľu sám, bez tohto všetkého. Ale ako môže byť sám s démonom, ktorý mu čučí kdesi v tele? Ha, nezodpovedaná otázka, môžeme začať s výskumom, už mám potrebný materiál! 
   Ani nevedel ako, dostal sa do jaskyne. Dvere boli otvorené, tak že to nebol až taký problém. Rýchlo našiel miestnosť s debnami a vbehol dnu, pričom zatresol dvere takou prekvapivou silou, že ich len zázrakom nevyvalil z pántov. Ďalšia vlastnosť, ktorú mu Dkleon ,,daroval". Sila.
   Samo opatrne pritisol ucho k dverám, aby sa uistil, že za ním nikto nejde. Nič. Pomaly podišiel k debnám a po chvíli našiel svoj batoh. Otvoril ho a začal sa v ňom bezcieľne prehrabovať. Čo vlastne hľadám? Pod rukami nahmatal svoj zápisník. Vytiahol ho a otvoril. Prezrel si všetky príklady, obrázky a zápisky. Zdalo sa mu, že to bolo tak dávno, čo to všetko písal (pritom posledný zápis bol starý tak týždeň, ale Samo už dávno stratil prehľad dní). Keď sa dostal do tej časti, kde už boli len prázdne papiere, vnútri sa strašne nahneval, netušiac na čo. Schmatol popísané a pokreslené stránky a prudko ich vytrhol. Zápisník, kde mu zostalo okolo desať strán, vrátil do batoha, a vtedy utrpel šok.
   Niečo sa mu dotklo chrbta. Samo vydesene vyskočil, pustil papiere a zvrtol sa. A dole videl... Laza! 
   ,,Tak ako, ešte žiješ?" podpichol ho Laz s výrazom, ktorý by sa mohol ,,preložiť" ako úškrn. 
   Zo Sama zmizol všetok hnev. Hodil sa na kolená a Laza prudko objal. Ten sa začal zúrivo metať.
   ,,Prestať, zadusíš ma! Preboha, kroť tú svoju silu, au! Poškriabem ťa!" vrieskal.
   Samo ho opatrne pustil a Laz si s výdychom sadol na zem. ,,Nič mi nehovor, všetko som videl. Si s Dkleonom ako jeden. Gratulujem. Daapl oum." povedal spokojne. ,,Tak by to povedali draky." dodal rýchlo, keď si všimol Samov nechápavý výraz.
   ,,Draky... čo?!" Samo sa zhrozene pozrel na Laza. ,,Čo tu ešte, dopekla, pobehuje?!"
   ,,Jaj, bol by si prekvapený!" odvetil Laz. ,,Takže to máme ľudí, draky, vlkolakov, démonov, potom tu sú maliaci, a ešte k tomu ,,zvieracie bezduše", ako sa tu nazývajú, ale radšej sa spýtaj Dkleona. A to by bolo tak všetko."
   ,,Kto sú maliaci?" spýtal sa ohúrene Samo. Začínalo ho to zaujímať.
   ,,Skupina ľudí... predtým to bola skupina rás, ale po tom, čo draky pozabíjali svojich druhov, ktorí pomáhali ľuďom, a zvyšok vyhnali, tam už žiadny drak nezostal. Démoni sa toho nezúčastňovali, to ti asi došlo, ,,zvieracie bezduše" patria k nim, takže tých tiež škrtáme. Vlkolakov to prestalo zaujímať, čo možno bude preto, lebo oficiálne sa vie iba o jednom." vysypal zo seba na jeden dych Laz.
   ,,A ďalej?" spýtal sa Samo netrpezlivo.
   ,,Maliaci sa snažia ľudskej rase pomôcť, lebo nikto iný sa do toho práve dvakrát nehrnie. Robia rôzne výskumy, ak sa to tak dá nazvať, a ich terajšie šialenstvo spočíva vo vytvorení nejakej vodnej zbrane proti drakom. Jeden z nich má naozaj šialený nápad: vraj zistil, že sme vo vode! Vraj voda je vzduch, ktorý dýchame! Ha, šibe mu, ak chceš vedieť môj názor. Ale ak sa o tom dozvedia draky... Zatiaľ mal Tartej šťastie iba v tom, že vychádza von iba zriedkakedy. Ale dosť sa o ňom rozpráva..." vysvetľoval Laz. 
   Samo skamenel. Ten Tartej nebol ďaleko od pravdy... voda sa naozaj nachádza vo vzduchu. Ale obyvateľom Nekheru sa to môže zdať ako úplne šialený nápad. Rozmýšľal, či to má Lazovi povedať alebo radšej mlčať. Možno by bolo najlepšie, keby sa pokúsil Tarteja vyhľadať. Mohol by mu pomôcť a podobne. Nevedel síce, ako sa dá fakt, že voda je vzduchu, dostať do zbrane proti drakom, ale tým sa môže zaoberať aj inokedy. 
   ,,Laz, draky sú nejako háklivé na vodu?" spýtal sa opatrne.
   ,,Hej a ako! Stratia oheň, ak sa jej čo i len dotknú! Ale predstav si, nereagujú na sneh, v ktorom je voda. Prečo, to neviem. Ale dážď je pre ne veľmi nebezpečný!" Laz sa po celý čas tváril ako prednášajúci profesor pred úplne tupými študentmi (ale on to v žiadnom prípade nemohol vedieť, lebo pojem ,,profesor" a ,,študent" v Nekhery neexistoval). Samovi to však neprekážalo.
   ,,Laz, mám ešte nejaké otázky... prečo si sa vlastne vrátil? Myslel som, že si sa na mňa vykašlal, veď som ti nadával!"
   Laz prudko vyskočil na nohy a zamraučal. ,,Ja?! Ja som nikdy neodišiel, bol som stále tu! A prečo som sa neurazil... urazil si ma, to je jasné, ale ja chcem, aby si mi pomohol, a môžeš ma nazvať ako chceš a bude mi to jedno! nepýtaj sa ma, čo od teba chcem, nemienim riskovať, že to nevyjde!" Posledné slovo zdôraznil.
   Samo na Laza mlčky hľadel. Bol rád, že je pri ňom. Aspoň niekto nebol proti nemu... ale potom sa pozrel na vytrhnuté stránky zo zápisníka a opäť si spomenul. Opäť sa nahneval. Nie na Laza. Na svoj svet. Čo mu vôbec dal? Schmatol papiere a až brutálne ich roztrhol na dve polovice. A potom zase. A zase. A tak pokračoval, kým z papierov nezostali iba drobky. Tie pustil na zem.
   ,,Tak, toto tu bude hniť do konca Nekheru, ak Nekher nejaký koniec bude mať! A môj svet nech zhnije spolu s týmito papiermi!" zašepkal. Hnev z neho rýchlo zmizol. Tak rýchlo, ako sa objavil.
   Laz, ktorý celý Samov výbuch pobavene sledoval, pri poslednej vete skamenel. ,,Ehm... Samo, vieš, čo si práve spravil?"
   Samo naňho prekvapene pozrel. ,,Čo či som spravil? Roztrhal som prekliate papiere z prekliateho sveta." Mal pocit, že roztrhal aj svoje spomienky, hoci ich stále mal v hlave. Ale bol to príjemný pocit.
   ,,No, démoni majú takú schopnosť, že určujú bud... ale veď ty nie si démon, len hostiteľ!" Znelo to tak, akoby sa tým Laz snažil presvedčiť sám seba. ,,Vieš čo, nechajme to tak. Nič sa nestalo."
   Samo prevrátil očami. Potom povedal: ,,Laz, ja nemám nič proti tajomstvám iných ľudí a zvierat, ani proti tvojim, ale prosím ťa, keď mi ich nechceš povedať, aspoň o nich nehovor tým svojím spôsobom, že: ,Chcem niečo spraviť...′ a keď sa spýtam, tak to rýchlo zahováraš!" Dlhá veta, mohol som to skrátiť.
   ,,Postačí ti, keď ti oznámim, že mám v pláne ťa odtiaľto dostať?" spýtal sa Laz trochu nervózne, ale náhlu zmenu témy pred Samom neukryl.
   Ten naňho zazrel, ale potom sa ukľudnil. Nech sa Laz takto správa, ak chce. ,,Dobre, tak aký je plán?" povedal namiesto niekoľkých ostrých slov, ktoré sa mu drali na jazyk.