Eszaan sebou prudko trhol a skoro spadol na zem. Zase odpadol? Odkedy sa vrátil z lesa, mal pocit, akoby z neho uťali poriadny kus. Na nič sa nevedel sústrediť, občas omdlel a najhoršia bola premena.

   Keď mal odísť od toho lesa, mohol si vybrať: kráčať peši so zranenou nohou v ľudskej podobe alebo letieť v tej dračej. Vybral si dračiu a skončilo to tak, že sa musel premieňať celých päť minút. To sa mu ešte nestalo. Premena vždy trvá pár sekúnd, ale toto? A navyše to bolelo. Akoby bol človek, ktorý sa učil premieňať sa (čo by, samozrejme, nebolo možné).

   Prečo omdlieval, to netušil. Nie žeby zaspal, to nemohol. Každému drakovi stačilo spať raz za tri mesiace jeden deň a jednu noc. Od Eszaanovho posledného spánku prešiel týždeň.

   Pokiaľ išlo o sústredenie, tak to bola nočná mora. Stále myslel na to decko a všetko ostatné ignoroval. Už sa jej neodvážil vojsť do mysle, nemienil to riskovať. Prečo práve ja? Musel som tam ísť? Keby tam išiel napríklad Tord alebo Eaah, stalo by sa im to isté? Tord by to riešil úplne ináč. Pravdepodobne by vrazil do lesa napriek dohode s mágmi, a keby nie, tak by mal dobrý mesiec zlú náladu, ktorá niekedy hraničí so šialenstvom. Čo by spravil Eaah, to Eszaan nevedel.

   On, Todr a Eaah boli spoločne vodcovia. nemali na výber, lebo mali rovnakú podporu. Tord tu bol obľúbený, lebo bol jediným vodcom, ktorý vždy splnil to, čo sľúbil (okrem vyhrážok). Eszaan bol obľúbený preto, že zradil milovníkov ľudí a Eaah, to bolo niečo nové. A divné. On jediný nemal úplnú premenu. Nemohol sa zbaviť chvosta a dračích zubov. Mali síce ľudskú veľkosť, ale tvarom sa rovnali dračím. A mal zvláštnu myseľ.

   Keď bol mláďa, museli mu rodičia nazrieť do mysle, aby zistili, či ju vie ovládať (schopnosť vnikať druhým do myslí, rozprávať sa s nimi cez myseľ, vedieť prenášať bolesť a podobne). Ak by to nedokázal, bol zbytočný, a tak sa ho bez mihnutia oka zbavili a ďalej sa tvárili, že nikdy neexistoval. To bol taký dračí problém: ak jeden z nich zomrel, sotva by sa našiel niekto, kto by po ňom smútil. Ľútosť thoto typu tu bola rovnako ojedinelá ako priateľstvá. Tie tu neboli potrebné. Myseľ áno. Eaahovu myseľ však nikto nevidel. Drak, ktorý mu do nej vnikol, sa z toho zbláznil a oddelila sa mu dracia (čosi ako ľudská duša) od tela. Tord z neho dostal iba to, že ,,je to horšie ako myseľ démona". Viac nechcel povedať nikomu. Eaah dostal písny zákaz niekomu vnikať do mysle a ostatné draky nesmeli vnikať do mysle jemu. Ale prečo bol taký obľúbený, to Eszaan nevedel.

   ,,Ja to nechápem, ak to nenájdem tu, tak už neviem." zavrčal Suaner a prudko zatresol knihu, až mu vyletela z rúk a on sa musel po ňu zohnúť.

   Eszaan sa strhol. Zabudol, že je tu spolu so Suanerom. Pozrel sa na knihu, ktorú držal v ruke a mal sto chutí ju po Suanerovi hodiť. Lenže Suaner bol na tie knihy háklivý a keď sa Eszaan ponúkol, že mu pomôže, tak nech je to tak. Pomoc neznamená obhadzovanie sa vecami.

   Obaja sa v malej jaskyni s dvoma kameňmi štvrcového tvaru pripomínajúcich stoli pokúšali zistiť niečo o tom, čo sa stalo medzi Eszaanom a Martinou. Už prelistovali väčšinu Suanerových (a jediných) kníh, ale nič zaujímavé nenašli. Ani preklad nebol najľahší. Knihy boli síce písané v dračom jazyku, ktorému všetci rozumeli, ale všetky boli písané v takzvaonm ,,období skúšania". V tej dobe ešte neexistoval slovosled vo vetách a každá veta bola písaná tak, ako sa to autorovi páčilo. Veď čo potom, že o niekoľko rokov z toho iné draky nespravia zmysluplnú vetu! veď mi kľudne dáme predložku na začiatok vety, zatiaľ čo slovo, ku ktorému sa predložka vzťahuje, dáme na úplny koniec! Veď čo nás potom, my už nebudeme žiť! Eszaan si po chvíli takýchot mušlienok myslel, že sa úplne zbláznil.

   ,,Niečo som našiel." povedal napokom. Suaner sa naňho s nádejou pozrel. ,,Niečo som našiel." zopakoval Eszaan. ,,Volá sa to Nič!"

   ,,Haha, veľmi si nám pomohol." zamrmlal Suaner.  ,,Eszaan, to nie je vtipné."

   ,,To netvrdím."

   Suaner na to už neodpovedal, len položil knihu na jeden z kameňov, vedľa kopy ďalších kníh. Eszaan spravil to isté. Potom siahol po poslednej, najstaršeja a najhrubšej knihe, ktorú ešte nečítali. Suaner ho však zastavil. ,,Tú nie."

   ,,Prečo?" namrzene sa spýtal Eszaan.

   ,,Tá kniha má ešte horší slovosled, ako tieto všetky dokopy. Napísal ju Donder, en drak, ktorý si vymyslel tú historku o Kameni ohňa, ktorý nič nerobí, len raz zažiaril, keď sme ho vzali zlodejovi pri tom lese. Nie, ju nečítaj, ja som sa z nej skoro zbláznil." 

   S Kameňom ohňa mal pravdu. Donder o ňom napísal všeličo, ale nikto jeho knihu celú neprečítal. Draky vedeli byť trpezlivé, ale s tým zvyčajne stratili nervy hneď na druhej strane.

   ,,Donder niekde dal aj slová z démonského jazyka." pokračoval Suaner ,,To ľahko spoznáš, lebo sa nepíše slovami, ale symbolmi. Samozrejme, že nikto nevie, ako démoni hovoria. Teda okrem mágov, tí si z toho jazyka vytvorili zaklínadlá. Celé to vyzerá ako nejaký kód." Vzdychol. ,,Ale je dobré mať Kameň pri sebe, pre prípad, že by niečo spravil. A že žiari vtedy, keď sú blízko draky... možno bol na nás tak zvyknutý, že ani neblikol. Až keď si zvykol na ľudí... ja neviem."

   Tu obaja spravili zásadnú chybu. Keby boli začali túto knihu prekladať, našli by informáciu o tom, čo sa stalo martine a Eszaanovi, aj pravdu o Kameni ohňa. Ale Donder tú knihu písal s istým zámerom: nech sa k tým informáciám dostane len ten, kto to bude naozaj chcieť. Eszaan to veľmi chcel zistiť, ale nie tak veľmi, ako niekto iný... a Suaner asi tak isto.

   ,,Počuj, Eszaan..." začal. ,,Myslím, že to dievča... no, nebude ti prekážať, ak tvoj a jej prípad nazvem ,,Nepriami kríženci"?

   ,,Čože?!" Eszaan si bol istý, že zle počul.

   ,,To, čo sa medzi vami stalo, jej pomohlo ovládnuť jej myseľ. Ty si zato mal problém s podobou draka. Ako kríženci."

   Eszaan si spomenul na milovníkov ľudí. Nikdy neváhali spáriť sa s niekým z inej rasy. Aj s človekom. Vlastne to bol zázrak, že sa nezačali páriť s mačkami. Práve milovníci mali mačky radi tak ako ľudí. Prichýlili mačky túľavé a správali sa k nim ako k priateľom. nikdy ich nenakŕmili, aby mačky nestratili svoje chopnosti. Ale všetko, čo milovníci robili, mačkám dôkladne pvysvetlil a predviedli. Mačky sa začali učiť. Ovládli svoju myseľ. Naučili sa rozmýšľať ako draky. Naučili sa hovoriť. To žiadne iné nedokázali. Keď tord bojoval proti milovníkom, mačky im verne stáli po boku. keď posledných štyridsať milovníkov ľudí utieklo, mačky (asi sto) išli s nimi a spoločne zmizli z Nekheru. Veľa ľudí sa ich snažilo napodobniť, ale žiadne iné zviera sa to buď nechcelo alebo nevedelo naučiť.

   ,,Musím ísť za Radou straších." ozval s Suaner a bez ďalších slov odišiel. Eszaan zostal sám. Oprel sa o stenu a zavrel oči. Potom znova omdlel.