Autorka: Katarína Kořínková 

   ,,Eszaan, prestaň, preboha!", zvolal vyplašene Suaner.

   Eszaan si uvedomil, že už niekoľko minút kope do stromu zdravou nohou. Zavrčal a spustil nohu na zem. Jeho zranená noha však bola oslabená z toho, že musela držať celú váhu Eszaanovho tela, ktorá nebola práve najmenšia, tak stratil rovnováhu a takmer spadol. Musel sa oprieť o strom, do ktorého tak dlho kopal.

    ,,Si v poriadku?", spýtal sa ho opatrne Suaner.

    ,,Áno, som radosťou celý bez seba!", odsekol Eszaan. Suaner sa vždy správal ako jeho otec, čo mu liezlo na nervy. K starším drakom musel mať aspoň malú úctu, takže ho nemohol odmietať. Vlastne mohol, ale nechcel. Nemal tu žiadnu rodinu, nikoho. Jediné, čo ho spájalo s touto skupinou drakov, bola nenávisť k ľuďom. A všetci to vedeli.

    ,,Eszaan, pozri sa...", začal Suaner.

   ,,Nie, nepozriem sa!" Eszaan si všimol, že Suanerovi šklblo ústami.

    Boli pri lese, hoci mágovia sa radšej vrátili do lesa, keď hrozilo, že ho Eszaan podpáli. On do lesa nemohol ísť, mali s Hrionom dohodu. Ani som neprekročil hranicu lesa a on sa sem prirúti ako splašený! Ostané draky sedeli na tráve a pre istotu naňho ani nepozreli. Eszaan však vedel, že navzájom komunikujú cez mysle. Určite ma zase rozoberajú a budú z toho problémy!

   Suaner sa na nich pozrel a potom vnikol do Eszaanovej mysle.

   Čo sa stalo? Medzi tebou a tou... neviem, ako sa volá!

   Martina, či čosi také. Nie, nič sa nestalo.

   Pochybujem. Obom sa vám niečo stalo. Ty si jej vnikol do mysle a potom sa niečo stalo...

   Eszaan sa naňho pozrel. Prečo to pred ním skrývať? Aj tak sa to rozkríkne hneď ako sa vrátia.

   Ja neviem! Asi som do nej preniesol časť svojich schopností...

   Človek s dračími schopnosťami?!

   Suaner vyzeral zhrozene. Polodraci, ľudia, ktorí dokázali to, čo drak, to všetko patrilo do nebezpečnej kategórie nižších tvorov a bolo najlepšie sa ich urýchlene zbaviť.

   Ale to nie je možné!

   Ako, vidíš, práve sa vyvrátila polovica našich teórií.

   Potrebujem svoju knihu! Huaam zastol! Bez nej si nepomôžeme.

   Ja to viem.

   Eszaan Suanera vytlačil von. Veľmi dobre vedel, čo sa stalo. To decko sa cez neho pokúsilo dostať sa do jeho mysle. Prečo, to nevedel. Ale prečo sa stalo to, čo sa stalo? nebola prvá, kto sa pokúsil o niečo podobné. Už veľa ľudí aj drakov (v minulosti) mu napádali myseľ týmto spôsobom, skúsení aj neskúsení, a nikdy sa nič nestalo! A teraz... Nechcel na to spomínať, ale čiastočne musel. Mohlo to  totiž ohroziť jeho postavenie. Ono už je ohrozené! Som tam iba vďaka Tordovi. Vlastne je zázrak, že som sa dopracoval až tam. Potreboval sa niečím rozptýliť.

   ,,Sú stále v lese.", povedal nahlas. Nemusel ani dodávať kto.

    Všetci zdvihli hlavy a pozreli sa naňho. Zároveň prerušili svoju konverzáciu, čo mu trochu zdvihlo náladu.

    ,,Je to jednoduché. Obkľúčime les v skupinkách po troch. Je nás málo, ale pošlem po ďalších. Ak jeden z nich vyjde, nahlásite mi to!"

   ,,Nemáme ich náhodou zastaviť?", spýtal sa jeden drak.

   ,,Nie, ignorujte ich, a keby náhodou mali nejaké otázky, klamte im. Hoci si myslím, že vás zďaleka obídu.", odvetil už úplne pokojne Eszaan. Ak niekam pôjdu, ja to zistím. Možno má zlodej niekde priateľov. Aspoň ich bude viac.    Vtedy ho ovládla jedna spomienka. Nemal ju rád, ale nevedel sa jej zbaviť...

                                                 ***  

   Eszaan* vbehol do lesa. Nevedel, prečo sa ponáhla, mal dosť času. Preskakoval spadnuté konáre, obchádzal vyčnievajúce korene stromov. Hoci bola tma, ako vo vreci, videl veľmi dobre. Nie ako ľudia...

   Pred sebou zbadal potok. Zastal a pomaly sa k nemu priblížil. Potom opatrne preskákal na druhý breh po kameňoch. V žiadnom prípade sa nemohol pokožkou dotknúť vody, to by bol koniec jeho ohňa.

    Skočil na trávu a bežal ďalej. Už bol takmer na mieste...

   Konečne! Stál na mieste, kde nerástli žiadne stromy. Na takej malej čistinke. Pozrel sa na oblohu. Bolo asi pol jedenástej. Stále mal polhodinu času.

   V duchu si stále opakoval, čo povie. Mal toho na srdci dosť, ale nie všetko z toho sa môže zdať Tordovi zaujímavé. Musí ísť rovno na to, bez úvodu a nejakých vecí okolo toho.

   Vtedy pocítil, ako mu niekto vnikol do mysle. Deandast, ich vodca.

   Eszaan? Kde si, preboha? Prečo si utiekol?

   Poznáš Torda?

   Áno, kto by ho nepoznal... počkaj, nechystáš sa náhodou...?

   Uhádol, chystám sa vás zradiť!

   Eszaan pocítil Deandastovo zdesenie. Robilo mu to dobre.

   Ty... ty, vieš, čo si?

   Nie, ale ja viem, kto si ty!

   Počuj, Eszaan, snažil som sa ti to vysvetliť, všetci sa snažili. Nikto nemá právo vyvyšovať sa nad iným, a my draky už vôbec nie! Čo máš proti ľuďom?

   Presne to, čo Tordova skupina drakov. Ktovie, čo robím medzi vami. Milovníci ľudí! Zdochnete aj s nimi!

   Mysli si, čo chceš, ale toto ti neprejde!

   Silnejšia rasa vyhrá! A lepšia!

   Až na to, že ľudia si môžu myslieť to isté!

   Tí nie sú schopní myslieť!

   Si nechutný!

   Deandast opustil jeho myseľ. Eszaana pri spomienke na ľudí strialo, a odpľul si do trávy. Zabudol však, že namiesto slín vypustí malý plamienok ohňa, takže musel nohou uhasiť horiacu trávu. Ľudia toto robili s ohňom stále. Zneuctili ho, kedykoľvek sa to dalo, a ešte sa opovážili nazývať sa pánmi ohňa!

   ,,Ak toto ľudia dokážu, môžu sa nazývať pánmi ohňa!", zopakoval nahlas vetu, ktorú poznali všetky draky. Tord v nej narážal na to, že ľudia nedokážu s o´ňom to, čo draky, čiže spojiť pomocou meditácie všetok oheň v tele a vytvoriť takzvaný ohnivý jazyk. Ohnivý stĺp, raz ako machuľa, raz s presnými okrajmi, dokážal naraz zničiť veľké množstvo budov, stromov, čohokoľvek! A iba Tord ho vedel ovládať a tvarovať tak dobre bez niekoľko hodinovej meditácie. Taká dlhá meditácia by mohla spôsobiť šlianestvo, preto bolo riskantné ju skúšať.

   Vtedy za ním niečo zapraskalo a Eszaan sa prudko obrátil a cúvol. Z lesa sa vynoril drak. Tord.

   Pozrel sa naňho asi ako na otravného človeka.

   ,,Ty si ten Eszaan, však?", spýtal sa trochu nahnevane.

   Eszaan prikývol. Snažil sa potlačiť strach, ktorý ho zničoho nič ovládol. nechcel poznať strach. Bola to ľudská slabosť, nesmel ju mať.

   ,,V poriadku. Dúfam, že to nie je nejaká pasca či hlúpy žart, inak to skončí zle. Pre teba!", zavrčal naňho Tord.

   ,,Môžem ti to povedať hneď teraz? Hm, Tord?", spýtal sa nervózne Eszaan. nebol si istý, či môže Torda oslovovať menom. Vodcu mohol osloviť menom len vtedy, ak mal vysoké postavenie, prípadne s ním bol priateľ alebo jeho rodina. Ale Tord nebol jeho vodca, takže to bolo asi jedno.

   Tord pri svojom mene stuhol.

   ,,Ne, tu nie! Pôjdeš so mnou a povieš mi to až an mojom území! A nevolaj ma Tord, zatiaľ nie!", povedal napokom. Už to znelo pokojnejšie.

   ,,A keď ti to poviem?", spýtal sa opatrne Eszaan. Uľavilo sa mu.

   Tord sa zamyslel.

   ,,To závisí od toho, koľko mi toho povieš a aký to bude mať pre mňa význam. Potom sa rozhodnem, čo s tebou. Ak budeš mať šťastie, možno ti dovolím zostať. Ak nie, tak..." Nechal koniec vety visieť vo vzduchu a Eszaan si predstavil všetko možné, čo mu môže Tord spraviť.

   Tord mu kývol, aby ho nasledoval a hneď sa otočil a začal sa predierať pomedzi stromy. Eszaan ho nasledoval.

   Vrátiť sa nemohol a ani nechcel. Vie toho dosť? A bude schopný to Tordovi povedať? Bude musieť...

*Eszaan mal v tom čase približne štrnásť ľudských rokov, čiže ešte stále bol v dračej spoločnosti považovaný za mláďa (osvojil sa aj názov dieťa).