Až, keď vám zo života odíde niekto blízky si uvedomíte koľko vecí ste mu ešte chceli povedať, alebo nakoľko ste sa chceli ešte opýtať.

Emily Grantová, legendárna divadelná herečka, si jasne uvedomovala, že dlhoročný boj zo svojou chorobou sa blíži ku koncu a preto netúžila po ničom inom iba vyrozprávať svoj príbeh.

Emily bola vznešená staršia dáma, ktorá už pätnásť rokov bojovala s jednou z najhorších chorôb na svete, s rakovinou. Teraz mala šesťdesiatpäť rokov, bola matkou jedného syna, s ktorým sa už ale vyše piatich rokov nerozprávajú. Asi preto chcela aby som napísala jej spoveď, pretože bola určená hlavne jemu. Jhonatanovi jej jedinej radosti ako som neskôr zistila.

Na hodinkách ručičky ukazovali o päť minút dve a ja som svoje auto práve zaparkovala pred majestátnym domom v jednej z najdrahších štvrtí aké sme v našom meste mali. Vystúpila som z auta. Hneď ma po tvári pošteklil mráz. Bola až neuveriteľná kosa, tak som sa lepšie zababušila do svojho bordového kabáta. Potom som podišla k obrovskej bráne a zazvonila som. ,, Kto je?“ opýtal sa ma ženský hlas cez reproduktor. ,, Dobrý deň, som Tara Williamsová. Prišla som ...,“ ani som nedokončila a brána sa už sama otvárala.

,, Chápem,“ pomyslela som si kráčajúc smerom k dubovým dverám, ktoré boli zdobené vyrezávanými ružičkami. Zaklopala som. Netrvalo dlho a otvorilo mi mladé dievča v typickom odeve pre chyžné. V typickom? Pravda je, že som takéto oblečenie  zatiaľ videla len vo filmoch, tak zrejme preto mi to prišlo také typické.

,, Dobrý deň,“ privítala ma. Vlastne ani neviem, či som to mala brať ako privítanie, lebo z jej tvári sa nedalo vyčítať vôbec nič.,, Dobrý deň, som Tara Williamsová a prišla som za pani Emily Grantovou,“ zopakovala som vetu, ktorú som mala v pláne povedať už pri bráne.

,, Áno, viem. Pani vás už očakáva,“ odvetila a zatvorila za mnou dvere. Vnútri bolo teplučko, kdesi v pozadí som počula praskať drevo v kozube. Chvíľku som len stála a obzerala si prekrásnu halu. Zo zamyslenia ma vytrhla chyžná otázkou, či mi môže zavesiť kabát. Samozrejme som jej ho podala a čakala som. Dievčina opäť uprela svoj zrak na mňa a povedalo mi aby som ju nasledovala.

Prešli sme halou do menšej chodby, kde sa nachádzali dubové schody taktiež zdobené vyrezávanými ružami. Na poschodí bolo niekoľko dverí. Napočítala som ich presne šesť. Všetky boli drevené natreté na bielo. Dievča ma zaviedlo až do tých posledných a zaklopalo.

,, Ďalej,“ ozval sa slabý hlas staršej ženy, ktorá bola vo vnútri. ,, Prišla slečna Williamsová madam,“ slušne jej oznámilo dievča zatiaľ čo ja som stále čakala vonku.

,, Nech vojde,“ prikázala pani. Dievča vyšlo von z izby, naznačilo mi aby som vošla a  potom odišla. Ešte na prahu dverí som zostala stáť úplne zarazená. V nemom úžase som si obzerala obrovskú miestnosť zariadenú v barokovom štýle. Kde tu boli masívne drevené komody zdobené zlatými ornamentmi. Na menších stolíkoch stáli veľké maľované vázy plné živých kvetov. Niekde ruže, niekde ľalie od ktorých izba nádherne voňala. Taktiež tu boli obrovské okná otočené do záhrady domu. Pri pohľade naň mi napadla len jedna myšlienka, keď záhrada vyzerá tak nádherne aj na jeseň, aká je na jar?

,, Slečna, myslela som si, že viete, že umieram,“ ozval sa tichý, ale zato prísny hlas z rohu izby. Hneď som sa prebrala zo zamyslenia a pozrela tým smerom. Vo veľkej starožitnej posteli s baldachýnom pod mohutnými perím naplnenými duchnami sa na mňa prenikavým pohľadom pozerala staršia pani. Lepšie by bolo napísať, staršia dáma, pretože i napriek pokročilej chorobe vyzerala veľmi šarmantne. Oči mala nebesky modré zdobené niekoľkými vráskami.

Na hlave mala peknú hodvábnu šatku, ktorá už z diaľky pôsobila veľmi draho. Kto by nepoznal osud tejto dámy, tak by si ani nebol pomyslel, že zomiera.

,, Áno, prepáčte. Ja len...,“ nedokončila som, lebo mi skočila do reči. ,, Len čo? Nemám toľko času aby som vám to tu ešte mohla poukazovať a ani síl,“ povedala prísno.

,, Ja viem, prepáčte,“ zopakovala som opäť. Výborne, som tu päť minút a už ma neznáša.

,, Čo keby sme sa pustili do toho načo ste prišli?“ opýtala sa ma napokon.

,, Samozrejme,“ prikývla som a pristúpila som bližšie k posteli. Emily ukázala na stoličku, ktorá tam zjavne bola pripravená pre mňa. Posadila som sa, z kabelky, ktorú som mala zo sebou som vytiahla diktafón a pustila som ho. ,, Príbeh madam Emily Grantovej deň prvý,“ povedala som do mikrofónu a pozrela sa na ňu.

,, Pravdou je, že by som to nenazvala príbeh slečna, ale skôr moja osobná spoveď,“ začala pričom stále pozerala svojimi prenikavými očami do tých mojich. ,, Rozumiem,“ prikývla som a opäť som len čakala. Emily sa na malý moment odmlčala, odvrátila svoj zrak odo mňa a zahľadela sa prázdnej miestnosti. Jej pohľad mi však povedal, že mysľou sa už pri mne nenachádza. Blúdila kdesi v svojej minulosti a vyberala tie správne spomienky s ktorými sa mi chcela zveriť. Napokon sa, ale spokojne usmiala a začala.

*****

,, Písal sa rok 1962. Mala som osemnásť a v divadle som prežívala svoje prvé úspechy,“ opäť sa jej mihol na tvári úsmev.

,, Moja rodina nikdy nebola príliš bohatá a tak, keď sa zistilo, že mám obrovský talent musela som sa presťahovať k otcovmu vzdialenému bratrancovi, ktorý však bol bankár a mal v spoločnosti dobré postavenie. Domov som posielala peniaze vždy ako som nejaké vyrobila až do doby kedy obaja rodičia nezomreli. To bolo jedno z mojich najťažších období.

Odišla som z domu, keď som mala šestnásť, aby som mohla študovať herectvo, od vtedy som doma bola iba pár krát na Vianoce. Cestovať v tej dobe nebolo práve najlacnejšie a môj ujo bol toho názoru, že keď si zarábaš uhraď si čo môžeš. Preto som im radšej peniaze posielala akoby som ich mala minúť na cestovanie. Veru, boli to ťažké časy,“ povzdychla si a pohľad opäť uprela na mňa. ,, Skoro by som zabudla. Dáte si kávu, alebo čaj?“ spýtala sa ma milo.

,, Nie, ďakujem,“ odmietla som, ale to neprijala a už zvonila na slúžku. Netrvalo dlho a mladé dievča bolo pri nás a nieslo mi čaj. Skutočne mi dobre padol.

,, Môžeme pokračovať?“ opýtala som sa jej, ona prikývla a ja som opäť zapla diktafón.

,, Kde som skončila?“ zamyslela sa na chvíľku. ,, Ó, áno. Moji rodičia zomreli a ja som už nemala dôvod vracať sa do rodného mesta. Preto som sa usadila tu, kde som aj začínala. Po jednom z našich najlepších predstavení mi do šatne priniesol poslíček obrovskú kyticu červených ruží. Dodnes si spomínam ako krásne voňala a i keď som už ovoňala od tej doby tisíce ruží na takú istú vôňu som nikdy nenatrafila. Bol k nim aj malý lístoček s nápisom:

Pre najočarujúcejšiu ženu akú som kedy videl. V tej dobe bola dosť veľká trúfalosť poslať dáme takýto lístok obzvlášť, keď ste sa ešte nikdy osobne nestretli. Kvety a aj lístok ma samozrejme veľmi potešili, tak som odkázala po poslíčkovi nech príde ten gentleman za mnou do šatne. , Je mi ľúto, ale už som ho nenašiel,ʼ vrátil sa so smutnou správou poslíček.

, V poriadku. Aj tak ďakujem,ʼ odvetila som mu a on odišiel. Tak som sa teda prezliekla a odišla som si po svojom. Pamätám sa, že husto snežilo. Pred divadlo ešte postávalo zopár ľudí, ktorí na mňa zakývali, keď som prechádzala okolo,“ opäť sa odmlčala. Pauzu využila na to aby si odpila zo svojho čaju. Potom pokračovala. ,, Viete vtedy ešte herci a herečky neboli tak prenasledované médiami ako je to v dnešnej dobe. Dneskajšiu tlač už ani nesledujem. Nepochovali ma ešte?“ spýtala sa ma s trpkým úsmevom.

,, Nie, píšu o vás len pekné veci,“ odvetila som jej i keď sa mi v hlave vynoril nedávny článok, ktorý som si o nej prečítala. Rozoberali v ňom otázky jej dedičstva v súvislosti s jej synom, a či ho náhodou nechce vydediť. ,, Nie ste príliš dobrá klamárka,“ smutne sa na mňa usmiala. Len som sa zahanbene zapýrila, ale nepovedala som nič. ,, Ale je to od vás veľmi milé,“ dodala.

,, Nanešťastie som nemohla chytiť taxík, tak som sa napokon vybrala pešo,“ začala bez akéhokoľvek upozornenia opäť spomínať. ,, Od divadla som bývala len pár blokov, ale vedela som, že aj tak prídem mokrá ako myš. Najviac mi bolo ľúto tých ruží, ktoré som tak trápila vo svojom náručí. Z čista jasna sa nad mojou hlavou objavil veľký čierny dáždnik. Obrátila som svoj zrak k osobe, ktorá ho nado mnou držala a uvidela som asi tú najkrajšiu mužskú tvár akú som dovtedy videla,“ tentoraz bola pauza dlhšia. Emily mala zatvorené oči akoby si chcela tú tvár opäť poriadne prezrieť. ,, Pani Grantová?“ ozvala som sa po chvíľke. Znepokojilo ma, že je tak dlho ticho až mi napadlo, či snáď nezaspala. Otvorila oči. Prisahala by som, že som v nich uvidela zalesknúť slzy.

,, Bude lepšie, ak budeme pokračovať zajtra,“ vravela s neprítomným pohľadom.

,, Dobre. Prídem ako dnes?“ spýtala som sa jej. Len prikývla.

Vstala som a pohla sa k dverám. Na prahu som sa otočila k starej dáme, pozdravila som ju a odišla som do prichádzajúceho večera.

O tri minúty dve a ja som stála v centre mesta v dlhokánskej kolóne.

Do domu Emily Grantovej to bolo ešte pekných desať minút a to som sa pohybovala centimeter po centimetri. ,, Do kelu,“ zanadávala som si. Usúdila som, že mi nezostáva nič iné len jej zavolať a ospravedlniť sa, že to nestihnem a prídem neskôr. Vytočila som číslo a čakala. Medzitým som sa opäť posunula o pár centimetrov.

,, Meškáte,“ ozvalo sa z druhej strany. Na moje prekvapenie to bola sama Emily, ktorá mi to zodvihla.       

,, Áno viem a mrzí ma to, ale je strašne hustá premávka...,“ začala som s vysvetľovaním.

,, Zrejme ste mali na to myslieť a vyraziť skôr,“ nedala mi dokončiť vetu.

,, Naozaj ma to strašne mrzí. Do desiatich minút som u vás, sľubujem,“ prosila som ju.

,, Nie, nemusíte chodiť,“ povedala stručne.

Zostala som ticho. Netušila som ako to myslí ani ako mám reagovať. Asi po minúte ticha som sa ako prvá ozvala ja.

,, Ako to myslíte?“ spýtala som sa na rovinu.

,, Dneska vás už neočakávam, tak sem vôbec nemusíte chodiť. Uvidíme sa zajtra o druhej. 

   Dovidenia a príďte na čas,“ dokončila náš rozhovor.

,, Dobre, dovidenia,“ dokončila som aj ja a bez ďalších slov sme obe zložili.

Najlepšie na tom celom bolo to, že kým som telefonovala kolóna sa úplne preriedila a ja som sa už mohla voľne pohybovať na svojom aute.