,, Som rada, že vás opäť vidím,“ privítala ma Emily tento krát v malom salóniku.

,, Ďakujem,“ odvetila som prekvapene. ,, Tiež som rada, že som tu,“ dodala som úprimne.

,, Na dnes som nám prichystala trošku iný program ako za posledných pár dní,“ zaskočila ma hneď z príchodu. ,, Áno? Smiem vedieť o čo ide?“ spýtala som sa a moja zvedavosť a obavy sa nedali skryť. ,, Môžete byť pokojná. Jedná sa iba o jednu malú zmenu. Na dnes si vymeníme úlohy,“ začala a ja som ju stále menej a menej chápala. ,, Dneska budem poslucháč ja a vy mi rozpoviete váš príbeh,“ dokončila. ,, Môj príbeh?“ zopakovala som zarazene.

,, Áno. Včera ste na mňa z vaším priateľom spravili taký dojem, že nemôžem potlačiť svoju zvedavosť,“ vravela. ,, Zvedavosť?“ nechápala som ju.

,, Áno, zvedavosť. Chcela by som sa o vás dvoch dozvedieť viac. Kedy a ako ste sa zoznámili. Kedy ste sa do seba zaľúbili.“ ďalej vravela s úsmevom.

,, Myslím, že to by vás nezaujímalo. Išlo o obyčajnú stredoškolskú lásku. Skutočne nič zaujímavé,“ rýchlo som sa snažilo z toho vykrútiť.

,, Od strednej školy? Tak teraz ma to zaujíma ešte viac,“ nedala sa odbiť. Nedalo sa nič robiť. Rezignovala som a vrátila sa späť do svojich študentských čias.

*****

,, V šestnástich rokoch som sa musela presťahovať aj s otcom do domu k starej mame, čo ale bolo v inom meste ako som vyrastala. Znamenalo to pre mňa nové prostredie, nový ľudia, nový svet. Navyše som bola v puberte, tak som sa hnevala na celý svet,“ vysvetľovala som jej. Pamätám si na to obdobie. V tej dobe mi zomrela matka a môj otec nezvládal vychovávať dospievajúcu dcéru sám i keď sa snažil. Preto sme sa presťahovali k babičke.

, Správaj sa aspoň päť minút vo svojom živote slušne. Dokážeš to?ʼ spýtal sa ma otec, keď sme zastavili pred domom starkej. Teda, aby som sa opravila. Pred naším novým domovom.

Bez slova som vystúpila. Odkedy mi povedal, že sa sťahujeme som s ním sotva prehovorila a tak som to nechcela porušiť ani teraz. Fakt som bola otrasná dcéra.

, Ahoj babička, ʼ hneď som sa s ňou zvítala. Zbožňovala som ju a preto som vedela, že nech budem akokoľvek nahnevaná na ňu sa hnevať nikdy nebudem.

Netrvalo dlho a ja som musela ísť do školy. , Nemaj obavy. Všetko prebehne v poriadku,ʼ povzbudzoval ma otec. Desila som sa toho, že budem niekde nováčik a desila som sa toho, že nezapadnem. Stále som mala totiž pocit, že tam vôbec nepatrím. , Jasné. To sa ľahko povie,ʼ odvrkla som a vystúpila som z auta.

Pri škole sa už pohybovalo dosť ľudí. Miestami som zazrela skupinky ľudí, ktorí sa už poznajú nejakú tú dobu. Zhlboka som sa nadýchla, vopchala si do uší slúchadlá s hudbou, ktorú som dala na maximum a kráčala na študijné oddelenie, kde mi mali podať potrebné informácie.

I keď som sa snažila všetkých ignorovať nemohla som necítiť ich zvedavé pohľady.

Napokon som sa konečne dostala k veľkým dverám a zaklopala som. Bez vyzvania som ich otvorila. V miestnosti boli len dvaja ľudia. Jedna žena za veľkým pultom a mladý chlapec, ktorý tam niečo vypisoval. Obaja sa na mňa prekvapene pozreli a ja som v pomykove nevedela, či môžem vstúpiť. Žena sa však na mňa milo usmiala a pozvala ma ďalej.

, Vitaj, ty budeš Tara Williamsová. Nemám pravdu?ʼ spýtala sa ma priamo. V rozpakoch som prikývla. , Zrejme si nervózna. Nové mesto, nová škola, ale neboj zvykneš si,ʼ vravela stále s úsmevom. , Budeš v triede tu s Chrisom Greenom,ʼ pokračovala a pozrela na chlapca stojaceho pri mne.

, Takže mu ťa dávam na starosť. Dúfam, že sa na teba môžem spoľahnúť,ʼ dokončila náš rozhovor a my sme sa potichu vybrali do triedy.

, Takže nováčik,ʼ prehovoril ako prvý. Neodpovedala som. Nemala som náladu rozprávať sa s nejakým namysleným frajerom. Chris bol skutočne veľmi pekný chlapec. Dlhšie blond vlasy a modré oči. Nádherný úsmev a vyšportovaná postava. Skrátka šesťnásťročné dievča mu nemohlo odolať. V triede sa potvrdilo moje tušenie, že patrí medzi najväčšie hviezdy na škole.

, Venujte mi pozornosť vážení,ʼ začal, keď som vstúpila do triedy.

Všetky pohľady sa striedavo upierali na mňa a Chrisa. Hodina už bežala v plnom prúde, ale podľa výrazu na učiteľkinej tváre som usúdila, že je na takéto výstupy zvyknutá, tak nenamietala. , Predstavujem vám našu novú spolužiačku Taru Williamsovú,ʼ vravel a bez akéhokoľvek varovania ma objal okolo pliec. , Zatiaľ som z nej veľa slov nevypáčil, ale verím, že časom sa všetko zmení,ʼ pokračoval. , Vítame ťa u nás Tara,ʼ dokončil a v triede zaznel burácajúci potlesk. Netlieskali ani tak mne, ale preto aby urobili Chrisovi radosť.

, Ďakujem,ʼ zašomrala som a sadla si na jediné voľné miesto, ktoré v triede ešte bolo a to rovno pred katedru. Snaha úplne sa stratiť v dave mi teda vôbec nevyšla a ja som na každej hodine musela povinne zodpovedať na niekoľko zvedavých otázok mojich vyučujúcich.

Našťastie odbilo aj posledná vyučovacia hodina a ja som mohla konečne ísť domov.

Nasledujúcich pár dní som si pomaly začala zvykať na kolektív. Dokonca som sa s niektorými spolužiakmi a spolužiačkami celkom spriatelila. Najviac ma zaujal však Chris. Stále bol veľmi pozorný a ja som vedela, že čoraz viac sa mi začína páčiť.

V jednu desiatovú prestávku sa však všetko zmenilo. Zo zadnej lavice ku mne doliehala škriepka dvoch spolužiakov. Jeden sa volal Thomas a druhý z nich bol môj Nicolas. Ani neviem začo sa tak pochytili, ale skončilo to tým, že si Nicolas zbalil svoje veci a presťahoval sa do mojej lavice. , Čau Willi, tak ma tu máš!ʼ povedal s úsmevom a zložil si u mňa všetky svoje pomôcky. Zostala som úplne zarazená. Poobzerala som sa okolo seba, či skutočne myslel mňa, ale jeho dokonalý úsmev mi potvrdil moje zlé tušenie.

, Zlatko, myslel som teba. Nemusíš sa tým uisťovať,ʼ vravel usadený vedľa mňa. ,Vieš, on je moc ukecaný a ja si fakt potrebujem na chvíľku oddýchnuť. Navyše na teba je oveľa krajší pohľad ako na neho,ʼ pokračoval. Tvár mi hneď zalial červený rumenec, čo ho ešte viac pobavilo.

, Super, tak na toto si ľahko zvyknem,ʼ pobavene sa ešte lepšie usadil. Dosť ma privádzal do rozpakov fakt, že zo mňa nespúšťal zrak, tak som sa zodvihla a vybrala sa preč z triedy. Čo čert nechcel som si v tej rýchlosti nevšimla prichádzajúceho Chrisa a celou silou som do neho vo dverách vrazila. Spadla som rovno na neho.

, Ach, prepáč. Vôbec som si ťa nevšimla,ʼ ospravedlňovala som sa mu a snažila som sa postaviť, ale on ma objal okolo pása a milo sa usmial.

, Nič sa nestalo. Vlastne je to celkom príjemné,ʼ usmial sa ešte viac.

Opäť mi jeho výzor priam vyrazil dych až som zabudla, že som sa chcela postaviť. Z tohto príjemného sna ma vytiahla pevná ruka, ktorá ma dvíhala na nohy, tak rýchlo, že som ani nestihla protestovať. Obzrela som sa a uvidela som pri sebe Nicolasa, ktorý s vážnym výrazom pozeral na Chrisa.

, Si v poriadku?ʼ pozrel napokon aj na mňa. , Hej, som,ʼ odvetila som. Nicolas a Chris na seba mlčky hľadeli. Napätie sa medzi nimi dalo priam krájať. Rozhodla som sa to neriešiť a potichu som prešla popri nich. V ten deň som si po prvý raz priznala, že Chris sa mi neskutočne páči,“ na chvíľku som sa pozrela na Emily. Tvárila sa pobavene. ,, Zrejme vás dosť nudím. No chceli ste vedieť, kedy som sa s ním spoznala a kde. Tak vám môžem povedať, že na strednej škole a lepšie som ho začala spoznávať práve vo chvíli, keď si pri mňa s úsmevom prisadol.

Nakoľko bol môj sused v lavici, tak sme sa čoraz lepšie spoznávali a ja som ho stále viac brala ako super kamaráta. Okrem toho som bola dlho v presvedčení, že ma tiež berie iba ako kamarátku. Flirtoval so mnou, to áno, ale on tak komunikoval s mnohými dievčatami, tak som to vôbec nebrala vážne. Namiesto toho sa z nás stali veľmi dobrý kamaráti. Dokonca vedel, čo som cítila ku Chrisovi. Možno si pomyslíte, že som úplne nemožná, ale skutočne som si nikdy nevšimla, že by sa mohol na mňa Nicolas pozerať inak.

Všetko sa zmenilo na trojdňovom školskom výlete. Bolo pár dní pred koncom školského roka a my sme sa nachádzali v prekrásnom horskom prostredí.

Už na stanici sa mi zdalo, že to bude dosť nepríjemný výlet. Chris nám všetkým totiž predstavil svoje nové dievča a ja som ňou samozrejme nebola vôbec nadšená.

Jeho priateľka bola z vedľajšej triedy, najobľúbenejšie dievča na škole Samantha... hm.. Samantha.. už vlastne ani neviem aké bolo jej priezvisko,“ vedela som to, ale načo si pripomínať nepríjemné detaily mojej minulosti.    

Nicolas si všimol ako sa celú cestu tvárim, tak robil hocičo, len aby obrátil moje myšlienky na niečo iné. Viac – menej sa mu darilo. Vždy ma vedel rozveseliť. Občas som zbadala Chrisa ako na neho zazerá, ale keď si všimol môj pohľad hneď sa začal venovať svojej priateľke.

Bolo to zvláštne. Skôr to pôsobilo akoby ju tam mal len na okrasu. Ako nejaký nevyhnutný doplnok, alebo čo. Našťastie vďaka Nicolasovi som na to skoro vôbec nemyslela.

Depresia na mňa začala padať popoludní ako náhle sme sa povybaľovali a ja som na chvíľku vyšla sama von pred chatku. V milostnom objatí som tam natrafila práve na Chrisa so Samanthou. Prvý ma zbadal Chris. Tváril sa dosť prekvapene a z jeho výrazu som dokonca miestami vyčítala aj ľútosť. Zrejme vyčítal z mojej zmučenej tvári, že mi nie je až tak veľmi ľahostajný ako si myslel. Rýchlo som sa otočila a pobrala sa opačným smerom. Preč od nich.

Zdá sa mi, že zakričal ešte moje meno, lenže nakoľko sa za mnou nevybral ja som sa nevrátila späť. Namiesto toho som sa vybrala zdolať lyžiarsky svah, ktorý sme mali nad chatkami.

Bol to obrovský kopec pokrytý zeleňou. Vedela som, že cesta hore mi bude trvať najmenej hodinu, čo ma mohlo aspoň na chvíľku zbaviť nepríjemných myšlienok.

,Willi!ʼ zvolal na mňa Nicolas. Bola som si istá, že je to on, pretože iba on ma volal Willi. Vymyslel si tú hlúpu prezývku z môjho priezviska a hoci ju nikto iný nepoužíval iba on robilo mu radosť, keď ma tým mohol podpichnúť. Nezastavila som. ,Willi, počkaj! Čo tak letíš?!ʼ volal za mnou. Za krátky čas ma dobehol. Zastavil rovno predo mnou. Chytil ma za plecia a pozrel mi do tváre. V jeho tvári som po prvý raz uvidela obavy a kopu nevyslovených otázok. Úzkosť sa ku mne opäť vrátila a aj obraz Chrisa so Samanthou.

Oči ma zaštípali od sĺz. Rozplakala som sa. Bez toho aby som mu hocičo povedala pochopil a pevne ma objal.

Toto bolo asi po prvý raz, čo som ho videla tak vážneho. , Budem v poriadku. Len sa potrebujem prejsť,ʼ vravela som a vymanila som sa z jeho náručia. Opäť som začala kráčať po strmom kopci. , Fajn, idem s tebou,ʼ odvetil rozhodne. , Čo? Ale to nie. Potrebujem byť sama...,ʼ začala som, ale márne.

, Ani o mne nebudeš vedieť. Sľubujem,ʼ skočil mi do reči. Pozrela som sa opäť do vysmiatej tváre chlapca, ktorý mi bol čoraz viac bližší.

Nechápavo som pokrútila hlavou. Nenamietala som a pokračovala ďalej v ceste.

Ako som predpokladala dlho mlčať nedokázal. , Zbožňujem to tu!ʼ začal a obzeral sa okolo seba na nádhernú prírodu. , Nie si tu po prvý krát?ʼ prekvapene som na neho pozrela. Na hlave mal slnečné okuliare s čiernymi sklami, ruky mal za hlavou a na tvári mu pohrával spokojný úsmev.

, Kdeže. Chodili sme sem so starými rodičmi často. Vždy to boli tie najlepšie prázdniny,ʼ pokračoval. , Vedela si, že je tu kopu prekrásnych miest? K väčšine z nich sa viažu aj miestne povesti.ʼ

, To som netušila. Možno by si ma mohol na nejaké také pekné miesto vziať. Čo myslíš?ʼ

, Hej, to by som mohol. Lenže má to jeden háčik,ʼ odmlčal sa a zastavil.

Obzrela som sa, aby som na neho videla. , Musela by si zmeniť svoj dnešný plán a nechať sa viesť iba mnou,ʼ dokončil podávajúc mi ruku. Usmiala som sa. Svoju dlaň som vložila do tej jeho a spoločne sme sa vybrali smerom do lesa. Zaviedol ma na lesnú cestičku. Prešla asi hodina chôdze, keď sa predo mnou objavila prekrásna lesná čistinka s malým jazierkom.

Pobehla som o trochu vpred a poriadne sa rozhliadla okolo seba.

, Nicolas, to je nádhera,ʼ dostala som zo seba. Chvíľku som sa tam len tak motala. Obzerala som si každučký kvet aký som tam našla kým ma nezavolal k sebe. Sedel pri brehu jazierka. Sadla som si vedľa neho.

, Pokiaľ si dobre spomínam vravel si, že k takýmto miestam sa viažu rôzne povesti,ʼ pripomenula som mu zvedavo. , Áno. Vidíš tam tú skalu?ʼ ukázal na jednu z dvoch bielych skál v strede jazierka. Prikývla som. , Hovorí sa, že je to Madeline. Dievčina, ktorá sa tu mala stretnúť s jej milým. V čase vojny sa tu museli rozlúčiť a sľúbili si, že sa tu stretnú v deň kedy vojna skončí.

Madeline prišla, ale jej milý sa neukázal. Preto sa hovorí, že vošla do jazierka a po zmiešaní jej sĺz s touto vodou skamenela. Nanešťastie jej milý meškal, ale napokon prišiel. Zbadal, čo sa stalo jeho láske a tiež vstúpil do vody.. no zvyšok už ti je jasný,ʼ dokončil s úsmevom. , Smutný príbeh,ʼ skonštatovala som. Sedeli sme chvíľku potichu vedľa seba. Napokon ani neviem prečo som si ľahla a hlavu som si položila na jeho kolená. Prekvapilo ma, keď na moment celý stuhol. Bez slov si dal na oči okuliare.

, Ešte by si mi mohol za týchto pár dní ukázať niečo pekné. Nejaké pekné miesto,ʼ ozvala som sa. Nicolas sklonil hlavu, tak, že som sa videla v sklíčkach jeho okuliarov.

, Chceš vidieť niečo pekné?ʼ spýtal sa ma. Pomaly som prikývla.

, Myslím, že ti niečo pekné práve ukazujem. Keď sa zahladíš do mojich sklíčok, čo vidíš?ʼ     

, Nič zaujímavé. Len svoj odraz.ʼ

, Správne. Tvoju peknú tvár. Pekné oči, pekné pery. Toľko krásy pokope. Stačí sa len dívať,ʼ vravel s úplnou vážnosťou.

V tej chvíli som pochopila, že už ho nedokážem brať iba ako kamaráta. Opatrne som sa rukou dotkla jeho tváre. Jemne sa zachvel, ale stále sa na mňa díval. Okuliare si dal dolu.

V jeho očiach bolo toľko nehy. Nikdy pred tým som to u nikoho nevidela.

Včera ako ste mi rozprávali svoj príbeh, tak som v jeho očiach opäť raz uvidela tú nehu, vďaka ktorej som sa do neho zamilovala.

Ale aby som sa vrátila späť na čistinku. Túžila som ho pobozkať, tak som sa trošku nadvihla. Presne pochopil o čo mi ide, tak ma objal a naklonil sa aby som to mala jednoduchšie.

Tak a bolo to. Zamilovala som sa do neho a od vtedy som s ním a som šťastná,“ dokončila som svoj príbeh.     

Emily sa moja minulosť zjavne pozdávala, pretože mi ani raz neskočila do reči a pozorne ma počúvala. ,, Pekný príbeh,“ skonštatovala. ,, Ďakujem, no už by som mala ísť. Je neskoro.“

Bola to pravda vonku už bola riadna tma. Pri pohľade na hodinky som si uvedomila, že som sa u nej zdržala o hodinu viac ako zvyčajne.

,, Aj ja vám ďakujem. Uvidíme sa zajtra. Dovidenia,“ rozlúčili sme sa.

Keď sa za Tarou Williamsovou zatvorili aj vchodové dvere Emily Grantová sa pohodlne usadila vo svojom kresle pri nočnom stolíku. Zo zásuvky vytiahla starú fotografiu, kde bola odfotená mladá žena s bábätkom.

,, Vyrástla z nej úžasná žena Sofia. Bola by si na ňu hrdá.“