Deň deviaty – UTOROK

,,Zlatko, vstávaj,“ šepkal mi do ucha známi hlas. ,,Tara,“ ozval sa opäť a na líci som pocítila jemný bozk. Ustato som otvorila oči. Pred sebou som mala usmiatu Nicolasovu tvár.

,,Dobré ránko,“ škeril sa na mňa.

Bola som nahá. Cez telo som mala prehodenú len tenkú saténovú prikrývku, ktorá ma príjemne chladila. ,,Zbožňujem ťa,“ ozval sa opäť a rukou jemne prešiel po mojom tele.

Jeho dlaň bola ako vždy teplá, ale i napriek tomu mi cez telo prebehli zimomriavky.

Všimol si to a jemne si ma k sebe privinul. Chúlila som sa v jeho horúcom náručí, netúžila som po ničom inom iba zostať tak už na veky. Ruka mu zablúdila na môj zadoček a ja som pocítila ako mi na tvár sadá nádych rumenca. V očiach sa mu zaiskrilo, pevnejšie si ma privinul a pobozkal ma.  

Odrazu sa však scéna zmenila. Stále som bola v našej spálni, ale Nicolas už nedržal v náručí mňa, ale svoju tajomnú blondínku. ,,Nie!“ vykríkla som až som sa posadila na posteli.

Chvíľku mi trvalo, kým som si uvedomila, že išlo len o sen. Všade vôkol mňa sa rozliehala tma. Jediný zvuk, ktorý som počula bol pravidelný dych Mii, ktorá spala vedľa mňa. Spomenula som si, že sme sa dlho do noci rozprávali a nejako sme museli jednoducho zaspať. Potešilo ma, že ju môj hlúpy výkrik neprebudil.

Čo najtichšie som vstala a prešla do kuchyne. Hodinky ukazovali pol štvrtej ráno.

Ako obvykle bolo ešte priskoro nato, aby normálny človek vstával. Keďže čas mi pomaly ubiehal a na moje očné viečka stále nedoliehala ťažoba spánku, prehodila som cez seba deku a vyšla na balkón. Krajinu okolo opäť pokryl trblietajúci sa sneh, ktorý oživoval tmavé ráno.

V niektorých susedných oknách blikali vianočné ozdoby, iné zdobili papierové vločky.

Blížili sa Vianoce. Čas mieru a lásky, čas kedy má byť rodina pokope. Rodina. Pred očami sa mi zjavila Nicolasova tvár. ,,Pri pohľade na teba vidím toľko krásy pokope, stačí sa len pozerať,“ spomenula som si na náš prvý bozk. ,,Možno...možno, by bolo fajn keby sme bývali spolu. Ako rodina!“ ďalšie jeho slová z minulosti. ,,Vieš prečo milujem tento byt? Lebo je náš, pretože viem, že keď sa sem vrátim po práci budeš tu. Pretože, keď vstávam si tu a keď tu aj nie si je tu množstvo tvojich vecí, ktoré mi ťa pripomínajú a dávajú mi ešte väčší dôvod sa na teba tešiť, keď sa vraciaš sem. K nám domov.“

Po líci mi stiekla slza. Blížili sa Vianoce a ja som si nebola istá, či môžem Nicolasa ešte považovať za súčasť mojej rodiny. ,,Tara?“ ozvalo sa mi za chrbtom.

,,Och, Mia prepáč nechcela som ťa zobudiť,“ ospravedlnila som sa.

,,Stalo sa niečo?“ spýtala sa a pristúpila ku mne. Opäť som sa zahľadela na biely obraz, ktorý som mala dovtedy pred sebou. ,,Nie, len nemôžem zaspať.“

,,Cítiš to?“ spýtala sa ma. Nechápavo som na ňu pozrela. ,,Ten pokoj. Už som ti vravela, že zbožňujem zimu a všetko s ňou spojené?“ vravela ďalej.

Záporne som pokrútila hlavou.

Pravda je, že aj keď ju poznám už zopár rokov niektoré veci o nej boli pre mňa záhadou.

,,Vždy sa rada dívam do vyzdobených okien. Predstavujem si aké to asi je mať rodinu pokope, zdobiť s nimi byt a tešiť sa z nákupov tých najbizarnejších darčekov. Tešiť sa z toho, že máš svoj domov. Musí to byť nádhera nie?“ spýtala sa a s úsmevom na mňa pozrela.

Mia vyrastala v detskom domove a od osemnástich rokov sa pretĺkala životom sama. Našťastie vždy bola veľmi spoločenská, múdra a silná osoba, ktorá svoje ciele väčšinou dosiahla a dalo sa na ňu v každom ohľade spoľahnúť. Bola jedna z mojich prvých dobrých kamarátok, ktorým som dokázala bezhranične veriť. Vždy som sa však čudovala odkiaľ berie toľko energie a optimizmu, obzvlášť keď sa blížili vianočné sviatky. Posledných pár rokov trávila Vianoce so mnou a Nicolasom u môjho otca, no i tak to muselo bývať dosť ťažké. Napriek všetkému, ale tieto sviatky milovala a užívala si každú jednu minútu vianočnej atmosféry, ktorú mala príležitosť zažiť. ,,Áno,“ odvetila som napokon na jej otázku. ,,Hapčí.“

Až vtedy som si všimla, že Mia nemá cez seba prehodenú žiadnu bundu ani deku.

,,Chceš prechladnúť?“ rozhorčila som sa nad jej nezodpovednosťou a prehodila som cez ňu kus svojej deky. ,,Pozri,“ ukázala odrazu na oblohu. Z neba začal opäť jemne poletovať sneh.

,,Anjeli nám posielajú svoje krídla,“ usmiala sa opäť. Mlčky som prikývla a sledovala som nádheru, ktorú nám prichystalo decembrové ráno. Odrazu som zazívala.

,,Myslím, že je čas vrátiť sa do postele,“ ozvala sa opäť a spoločne sme sa uložili spať.

Konečne po dlhej dobe sa vo mne rozliehal pokoj a ja som zaspávala s úsmevom.         

,,Vyzeráte omnoho lepšie ako včera,“ uznala Emily, keď som sa usadila do kresla oproti nej.

,,Aj sa cítim lepšie,“ usmiala som sa na ňu. ,,To rada počujem, čaj?“ spýtala sa.

,,Rada,“ povedala som opäť s úsmevom. Na moje prekvapenie mi sama naliala šálku namiesto toho aby nás obskakovala Grace. Keď sme si obe odpili, tak sa bez ďalších rečí pustila do pokračovania príbehu svojej minulosti.

*****

,,Takže, ako som už vravela. Bola som tehotná a otec môjho dieťaťa bol preč. Moja rodina bola preč a moja najlepšia kamarátka ma nenávidela. V tej dobe som sa nachádzala na výslní svojej slávy. Hrala som takmer v každom predstavení aké naše divadlo hralo. Bol to úžasný pocit, keď som aspoň pár večerov za týždeň v roli Júlii, Cleopatri alebo Ofélii zabudla na svoje problémy. Vedela som však, že nebudem môcť hrať donekonečna, pretože dieťatko vo mne rástlo, čoraz viac som bola stredobodom pozornosti. Začali sa šíriť reči.

,Vidíte ju? Normálne sa zväčšuje. S kým to asi má?ʼ šepkali si medzi sebou samotní herci a vždy, keď som vstúpila do miestnosti, tak stíchli.

,Jasné, prvotriedna herečka,ʼ začula som raz. ,No, zrejme príliš lacná herečka,ʼ smiali sa mi za chrbtom. Keď mám povedať pravdu, nikdy som nebola dobrá v bránení samej seba. Nerobil mi problém postaviť sa za priateľov, ale ako náhle niekto zaútočil na moju osobu bola som ako nemá ryba. Skrátka mala som pocit, že ak by som v tej chvíli čokoľvek povedala alebo urobila len by to zhoršilo celú situáciu.

,Hej Grantová, kedy nám už predstavíš otca?ʼ spýtala sa ma raz pred všetkými moja kolegyňa. Chystala som sa na svoje posledné vystúpenie. ,To by musela najprv vedieť, kto ním je,ʼ pridala sa k nej ďalšia. ,Už mám toho dosť!ʼ ozvalo sa za mojím chrbtom. Všetci sme namierli pohľady tým smerom. Stála tam Nikoleta, ruky mala v päsť. Z tváre jej priam sršal hnev. ,Ešte vypustíš z tej tvojej nevymáchanej huby jedno slovo namierené proti Emily, tak ti zmaľujem ten tvoj ciferník. A make-upom to nebude tomu ver!ʼ vravela rozhorčene.

Pomaly sa približovala k nám a hoci všetci v miestnosti boli vydesení ja som si nemohla pomôcť a musela som sa na ňu usmiať. Opäť som pocítila, že nie som sama. Vtedy sa mi asi po prvý raz do očí nahrnuli slzy šťastia. Áno, skutočne sa mi zdá, že dovtedy som ešte nikdy neplakala šťastím. Okrem toho som sa neovládla a pevne ju zovrela v náručí. ,Ďakujem,ʼ dostala som zo seba. ,A...prepáč, prepáč, že som sa chovala ako hlupaňa,ʼ vzlykala som stále ju objímajúc. ,To nič. Všetko bude v poriadku,ʼ utešovala ma.

V ten večer som za predstavenie utŕžila obrovský aplauz. Snažila som zo seba vydať to najlepšie a všetkým dokázať, že tam skutočne patrím a to bez ohľadu na to, čo sa deje v mojom súkromnom živote.

Nuž, postupne sa míňali dni, týždne a mesiace. V predposlednom mesiaci tehotenstva sa Nikoleta nasťahovala ku mne. Užívala si to viac ako ja i, keď vedela, že moje rozhodnutie nezmení. Viete, rozhodla som sa dať to maličké na adopciu. Nachádzala som sa v situácii, kedy som sa nevedela postarať poriadne ani o seba, nie to ešte o malé dieťa.

Napokon prišiel deň D a ja som bola na ceste do pôrodnice. Skutočne to nebol príjemný zážitok, ale našťastie celý pôrod prebehol bez komplikácii a vďaka mne a Jhonatanovi uzrelo svetlo sveta prekrásne dievčatko.“

,,Dievčatko?!“ skočila som jej do reči. Pozrela na mňa prenikavým pohľadom, ale nebola nahnevaná. Pousmiala sa a prikývla. ,,Áno, dievčatko. Krásne, drobné dievčatko, ktorého som sa vzdala hneď po narodení. Boli len dve veci, ktoré som si želala a to, aby jej budúci rodičia boli perfektní ľudia, čo aj boli, a aby sa volala Sofia,“ dodala. Bez ďalšieho slova vstala a zo zásuvky v nočnom stolíku vybrala staršiu fotografiu. ,,Hoci som ju videla len pár minút zamilovala som si ju, ale jednoducho som inak konať nemohla. S jej budúcou rodinou som udržiavala kontakt, ale sama som ich požiadala, aby pred ňou mlčali. Preto sa o mne nikdy nedozvedela,“ pri tých slovách pomaly kráčala ku mne aj s fotografiou, ktorú mi napokon podala. ,,To je...“ začala som, ale nezvládla som pokračovať. Z fotky sa na mňa usmievala moja matka a v náručí držala mňa. ,,Túto fotku mi poslali, krátko po vašom narodení. Bola ste taká krásna ako ona, keď sa narodila. Keď som sa dozvedela, že zomrela nemohla som tomu uveriť. Moje dieťatko...“ vravela. ,,Prečo,“ skočila som jej do reči, ale pohľad som neodtrhla z fotografie. ,,Prečo mi to všetko hovoríte?“ dostala som zo seba. ,,Ste predsa moja vnučka a myslím, že je správne aby ste to vedeli,“ odvetila mi. ,,To je podľa vás správne?! A to, že ste pred ňou celé tie roky tajili pravdu to bolo podľa vás tiež správne?“ pýtala som sa jej a čoraz viac sa vo mne zbieral hnev. Vstala som. ,,Nie, ale bolo to pre ňu to najlepšie riešenie,“ obhajovala sa. ,,Pre ňu? Ako to môžete vedieť? Nikdy ste sa s ňou nerozprávali, nič o nej neviete!“ vybuchla som. Emily zrejme čakala moju reakciu, pretože vôbec nepôsobila zaskočená a v pokoji sa usadila na svoje miesto. ,,Myslím, že na dnes je toho viac než dosť. Teraz prosím odíďte,“ vravela. ,,Chcem len aby ste vedeli, že vás zajtra očakávam presne o druhej, verím, že sa uvidíme,“ dokončila.

Bez slova som zabuchla za sebou dvere a odkráčala preč.