,,Vnučka?! To sú teda veci. A to ti povedala len tak?“ prehrávala som si v hlave Miinu reakciu zo včerajška, keď som jej porozprávala, novinky od Emily.

,,Čo spravíš?“ pýtala sa ma ďalej. Vtedy som ešte nevedela, čo urobím, ale keď som sa ráno prebudila mala som jasnejšiu myseľ. Preto som ešte pred jedenástou nasadla do auta a vybrala sa na polhodinovú cestu do domu, kde som vyrastala porozprávať sa so svojím otcom.  

,,Dosť ma prekvapuje, že ťa tu vidím,“ vravel, keď mi priniesol horúci čaj. ,,Pravda je, že sa potrebujem s tebou o niečom porozprávať,“ začala som.

Ako som už vravela Vianoce trávim väčšinou doma s ním, ale inak si nanajvýš telefonujeme, takže ma ani neprekvapilo, že ho môj príchod mierne znepokojil.

,,Pamätáš, ako som ti spomínala, že pracujem pre tú zomierajúcu herečku?“ spýtala som sa.

,,Myslíš Emily Grantovú?“

,,Áno,“ prikývla som a, keď nič nevravel pokračovala som. ,,Včera sa mi priznala, že je v skutočnosti moja stará mama.“

Chvíľku nastalo ticho. Nechcela som nič vravieť, kým mi na to sám niečo nepovedal.

Na moje prekvapenie sa, ale usmial a povedal. ,,Tak sa k tomu konečne dopracovala? Pekné od nej po toľkých rokoch.“

Vyvalila som oči. ,,Ty si o tom vedel?!“ nechápala som. Prikývol.

,,Prvý krát som ju stretol na Sofiinom pohrebe. Vtedy ku mne pristúpila a namiesto úprimnej sústrasti mi poďakovala za skvelé roky, ktoré som jej dcére dal,“ zaspomínal si. ,,Bol som v šoku asi ako ty teraz. Sofiini rodičia my potvrdili, že skutočne bola adoptovaná a, že jej matka je naozaj tá slávna Emily Grantová.“

,,Ako je možné, že som sa to dozvedela až teraz?!“ rozčuľovala som sa opäť. ,,Vtedy som jej nedovolil, aby ste sa stretli,“ vravel. ,,Nedovolil?!“ nechápala som. ,,Áno, bola si v puberte a veľmi ťažko sa s tebou vychádzalo. Rozrušovať ťa niečím takým sa mi zdalo zbytočné. Navyše si mala druhých starých rodičov, ktorých si milovala. Hlavne som si však nevedel predstaviť akoby si zareagovala,“ vravel. ,,Našťastie to Emily pochopila a nerobila žiadny nátlak. Od vtedy som o nej nepočul. Teda počul, ale nie v súvislosti s našou rodinou. Až doteraz,“ dokončil napokon. ,,Rozumiem,“ súhlasil som napokon. Predstavila som si samú seba vo svojom takzvanom čiernom období a hneď mi bolo jasné, že môj otec sa obával oprávnene.

,,Ako sa k tomu postavíš?“ prebral ma zo zamyslenia. ,,Chceš vedieť, či ju budem oslovovať babi?“ spýtala som sa ironicky. ,,Niečo v tom zmysle,“ usmial sa na mňa.

,,Tak to netuším. Zrejme to zatiaľ nechám na profesionálnej úrovni. Stále pre ňu predsa pracujem.“

Od otca som odišla okolo pol jednej a keďže som mala kopu času rozhodla som sa, že sa zájdem pozrieť na zasnežený park. Predpokladala som správne, keď som tušila, že tam bude viac ľudí ako zvyčajne. Väčšinou to však boli mamičky s deťmi. Pre malé deti bolo toto obdobie pre sneh omnoho čarovnejšie. Tiež som ako dieťa zbožňovala sneh.

Vždy keď ho bolo viac, tak som vytiahla rodičov von a stavala som s nimi snehuliakov, alebo som sa s matkou spikla proti otcovi a guľovali sme ho. Len tak sama pre seba som sa pousmiala.

,,Neznášam vás! Nenávidím oboch!“ v hlave mi zazneli slová z minulosti. Úsmev mi zamrzol a ja som mala opäť na chvíľu štrnásť. Tieto slová som vyslovila v čase, keď som sa dozvedela, že moja matka zomiera.

Nenávidela som celý svet, celú svoju rodinu, ale časom som najviac zo všetkého nenávidela samú seba. Keď napokon svoj boj prehrala uzavrela som sa do seba a keď som aj náhodou niečo povedala netrvalo dlho a vybuchla som jedom. V mojich šestnástich to už otec nevydržal a odsťahovali sme sa k starej mame. Skrátka spravil hrubú čiaru za našou minulosťou s cieľom začať nový život. Pri pohľade späť súhlasím s jeho rozhodnutím, aby sa mi Emily neplietla do života. Zrejme by to dobre nedopadlo. Pozrela som na hodinky.

Pol druhej. Ani som si neuvedomila ako ten čas preletel.

,,Ide sa nato,“ pomyslela som si a odišla som pracovať.   

Ako vždy som zazvonila na zvonček na veľkej kovovej bráne. ,,Prosím?“ ozval sa Gracin hlas. ,,Dobrý deň Grace. To som ja Tara Williamsová.“ Brána sa odomkla.

,,Musím vám, ale povedať, že madam sa dnes necíti veľmi dobre. Napriek tomu je vás ochotná prijať vo svojej izbe,“ vravela mi.

,,Keď sa necíti dobre, môžem prísť inokedy,“ začala som. ,,To nie je potrebné. Pani Emily mi vyslovene povedala, že ak by ste sa dneska ukázali mám vás prijať,“ skočila mi do reči.

Prekvapila ma. Zrejme bola skutočne v obavách, že sa neobjavím. Kráčala som ako vždy za Grace do miestnosti v ktorej ma Emily čakala. Z hrôzou som si začala uvedomovať, že som nervóznejšia ako obvykle. Vlastne som si pripadala, akoby som tam bola úplne prvý krát.

Vtedy ma tiež prijala vo svojej izbe, pretože jej zdravotný stav jej nedovolil postaviť sa z postele.

,,Takže ste predsa len prišla. To ma teší,“ uvítala ma Emily. Ležala vo svojej honosnej posteli, bledšia ako obvykle. ,,Áno. Ide predsa o moju prácu a ja nemiešam osobný život s profesionálnym. Voči mojim klientom by to mnohokrát nebolo fér,“ vravela som.

Pousmiala sa. ,,Tak ako v tomto prípade,“ dodala. Ešte viac som znervóznela. Bez slova som prikývla a vybrala som diktafón. ,,Ste pripravená pokračovať?“ spýtala som sa jej.

,,Ja som. Otázka je, či si pripravená ty, Tara.“

Pozrela som na ňu. V jej prenikavých očiach som v jednej sekunde zbadala naraz hneď niekoľko emócií. Od šťastia, cez zármutok až po úľavu. Opäť som len nemo prikývla.

*****

,,Takže svoje dievčatko, svoju Sofiu, som dala na adopciu. Dodnes viem, že som urobila to najlepšie, čo som pre ňu urobiť mohla. Prešli dni, týždne, mesiace a napokon to boli presne dva roky, čo som ju priviedla na tento svet. Naďalej som sa venovala svojej kariére.

Šla som jednoducho ďalej. Nadväzovala som nové známosti, spoznávala som skvelých ľudí, ale už som jednoducho nenašla takú lásku akou bol pre mňa Jhonatan.“

,,Nikdy ste sa už nezamilovali?“ skočila som jej do reči. ,,Nie, už nikdy,“ začala opäť.

,,Mala som známosti. Milencov, ak to chceš vedieť, ale už nikdy som nijakého z tých mužov skutočne nemilovala. Na rozdiel od Nikolety. Tá sa zamilovala. Bolo to po prvý raz, čo som ju tak videla. Priam sa vznášala v oblakoch. Ako sa však neskôr ukázalo s pána dokonalého sa vyliahol poriadny grobian a hneď ako zistil, že Nikoleta je s ním tehotná, tak ju nechal.

Prežívali sme doslova dejavou akurát, že sme si vymenili roly. Teraz som ja bola tá, ktorá ju chránila, pomáhala jej a bola jej oporou. Mesiac pred pôrodom však Nikoleta veľmi ochorela. Posledné dni dokonca strávila v nemocnici pripútaná na lôžko.

Takmer vôbec som sa nepohla z nemocnice. Dokonca som tam aj prespávala.

Jednej noci ma zobudil nezvyčajný ruch na chodbe. Hneď som vycítila, že niečo nie je v poriadku. Moja najlepšia kamarátka začínala rodiť, ale jej vyhliadky na život boli minimálne. Dieťatko museli napokon odrodiť cisárskym rezom. Tri hodiny.

Presne tri hodiny trvalo celé to peklo. Napokon som sa dočkala. Objavil sa pri mne doktor zo správou, ktorá mi zmenila nadobro život. ,Je nám ľúto, ale ako iste viete s matkou to bolo veľmi vážne,ʼ začal. ,Áno, som si vedomá celej situácie. Prosím, povedzte mi, čo je s Nikoletou aj s maličkým,ʼ chcela som vedieť. Nikoleta zomrela. Doktor mi povedal, že celá tá operácia bola hlavne o záchrane dieťatka. Dieťaťa, ktoré bolo odrazu na svete úplne samo,“

vravela mi. Postupne mi to dochádzalo. ,,Dieťa, ktoré zostalo úplne samo,“ zašepkala som.

,,Áno, spočiatku som bola na pochybách. Strata Nikolety ma veľmi bolela a nevedela som, či mám dosť síl, veď napokon som sa vzdala vlastného dieťaťa, ako som mohla začať vychovávať dieťa niekoho iného? Pravdou však bolo, že som bola staršia, skúsenejšia a trúfam si povedať, že aj rozumnejšia. Moja dcérka oslavovala toho roku tretie narodeniny.

Vedela som, že je šťastná, pretože mala okolo seba milujúcu rodinu, ktorú som jej ja poskytnúť nemohla, tiež som však vedela, že sa Nikoleta na svoje maličké veľmi tešila a nezniesla by pomyslenie, keby ho odovzdám do rúk niekomu úplne neznámemu.

Úplne som sa rozhodla až na druhý deň, kedy mi konečne priniesli ukázať malého chlapčeka, ktorý našťastie prekypoval zdravím. Tú scénu si viem dodnes presne vybaviť. Hľadela som cez okno nemocničnej izby, ruky som mala prekrížené na prsiach a v hlave som mala nesmierny zmätok. Všade naokolo bolo až neprirodzené ticho.

Akoby všetko navôkol chcelo aby som si poriadne usporiadala svoje myšlienky. Dokonca ma zo zamyslenia neprebrala ani sestrička, ktorá vošla do miestnosti.

To, čo ma v skutočnosti prebralo zo zamyslenia bol slabý nárek malého dieťaťa. Otočila som sa tým smerom a zbadala som sestričku s dieťatkom v náručí. Prekrásny chlapček zaplavil miestnosť svojím nárekom, čím prerušil tok mojich myšlienok a zároveň zničil ticho okolo nás. Keď som ho napokon držala v náručí vedela som, že ho už nikdy nechcem pustiť.

Osvojila som si ho, dala som mu meno Jhonatan a vychovala som z neho muža, na ktorého by bola Nikoleta určite pyšná,“ dokončila.

,,To je všetko. Celá moja minulosť.“

*****

,,To je všetko. Celá moja minulosť,“ odzneli posledné slová z diktafónu.

Prešli presne dva mesiace, čo mi Emily Grantová dopovedala svoj príbeh a presne mesiac a pol po tom, čo nás navždy opustila.

Posledná stránka jej spovede bola konečne dopísaná, pripravená odísť do tlače.

Bohužiaľ som ju nestihla dopísať včas, tak,  aby si aj ona mohla pozrieť konečný výsledok našej spoločnej práci. Teraz už na tom nezáležalo. Kniha bola dokončená, jej príbeh bol na svete a bol pripravený odhaliť sa celému svetu. Určený bol pre všetkých, no najmä pre zvedavcov, ktorí celé roky skúmali jej život, bez ohľadu na to, či sa zaoberali jej minulosťou alebo prítomnosťou.

,,Môžem s hrdosťou povedať, že pracovať pre Emily Grantovú bola úžasná skúsenosť. Nie každý jej krok späť do minulosti bol jednoduchý. Pri pohľade na ňu som vedela, že každú jednu situáciu prežívala nanovo, čo muselo byť ťažké. Napriek všetkému však bola ochotná pokračovať a preto vám dnes s radosťou môžem predstaviť knihu, ktorá vznikla najmä vďaka jednej úžasnej žene, ktorá ju však už nestihla držať v rukách. Spoveď Emily Grantovej zachytáva celú jej minulosť až po obdobie, kedy ochorela. Nemám už čo dodať, snáď len toľko, že vám môžem len odporučiť aby ste sa spolu s touto knižkou aj vy vydali do úžasnej, prekvapujúcej, ale aj smutnej minulosti Emily Grantovej,“ dokončila som svoju reč pri predstavovaní už spomínanej knihy a odišla som z malého pódia.

,,Pekná reč,“ pochválil ma známi hlas. ,,Vidím, že sa ti darí,“ vravel opäť. Predo mnou stál Nicolas a na tvári mu pohrával neposlušný úsmev.

,,Ahoj. Je fajn vidieť ťa opäť usmievať,“ odvetila som mu.

,,Áno. Tak som usúdil, že je čas na nový začiatok. Skrátka zabudnúť na hlúposti z minulosti a neskutočné chyby a ísť ďalej.“

,,S tým súhlasím,“ tiež som sa usmiala. ,,Problém však je v tom, že na niektorých ľudí sa jednoducho zabudnúť nedá,“ podišiel ku mne a jemne sa dotkol mojich pliec. Naklonil sa a čelo si oprel o moje.

,,Ako som vravel. Je čas ísť ďalej, no chcem aby si vedela, že ťa stále veľmi ľúbim a preto sa ťa tak ľahko nevzdám,“ začal. ,,Nicolas...“

,,Skutočne som sa snažil za posledné mesiace na teba zabudnúť, ale nejde to. Tlačiť však na teba určite nebudem. Poznám tvoje rozhodnutie a rešpektujem ho. Len chcem aby si vedela, že budem navždy stáť na tvojej strane. Budem tu pre teba vždy, keď ma budeš potrebovať. Jednoducho povedané. Počkám si na teba,“ dokončil a s úsmevom ma jemne pobozkal na čelo.

,,Rozumiem,“ dostala som prekvapene zo seba. Ako sa hovorí, čas zahojí všetky rany a ktovie, možno je niekedy skutočne dobré odpúšťať a dať druhú šancu. Obzvlášť osobe, ktorú milujete viac než čokoľvek iné na svete.  

                                                                                            KONIEC