Deň tretí - STREDA

Tento krát som už o trištvrte na dve parkovala pred jej bránou, ale otázka bola, či som mohla prísť skôr alebo len presne o druhej. Rozhodla som sa, že radšej počkám v aute, kým nebude tak o päť minút dve a potom zazvoním. Prešlo päť minút a brána sa otvorila. K môjmu autu sa blížila už známa chyžná. Vypla som motor a vystúpila z auta.

,, Dobrý deň,“ pozdravila som uzimenú dievčinu, ktorá z domu vybehla len v tej svojej tenkej uniforme. ,, Dobrý deň. Slečna Williamsová, pani Grantová sa pýta, či vám má poslať písomné pozvanie?“ prekvapila ma otázkou. Čoraz viac som začala ľutovať, že som túto prácu prijala, ale čo som mala robiť? Bola dobre zaplatená a peniaze som potrebovala ako soľ.

,, Nie. Samozrejme, že to nie je treba. Len som si nebola istá...,“ začala som.

,, V tom prípade poďte so mnou,“ skočila mi do reči stále tým svojím odmeraným tónom. Slušné správanie tu zjavne nikomu nič nehovorilo.

Prekvapilo ma, že ma neviedla priamo do domu, ale do jeho zadnej časti. Pani Grantová sa dneska mala zrejme omnoho lepšie, pretože ma čakala v kresle na presklenej terase.

Vonku síce svietilo slnko, ale bolo zubaté a vôbec nehrialo. Zľakla som sa, keď som ju tam zbadala, že ma bude trápiť na zime kvôli tomu, že som to včera nestihla, ale našťastie terasa bola príjemne vyhriata. Emily sedela v kresle prikrytá dekou, pred sebou mala sklenený stolík, kde už bol pripravený čajník s dvomi šálkami. Oproti nej bolo také isté kreslo prichystané pre mňa. Na nose mala okuliare a čítala malú knižku.

,, Dobrý deň,“ pozdravila som ju a usadila som sa. ,, Dobrý,“ odzdravila, ale nepozrela na mňa. Namiesto toho si čítala. Po chvíľke dočítala stranu, zavrela knižku a spod okuliarov na mňa pozrela. ,, Tak ste to stihli,“ usúdila. ,, Áno. Dneska bola premávka v poriadku,“ odvetila som. ,, Môžeme začať?“ opýtala som sa jej. Zložila si okuliare a pohodlne sa oprela o opierku.

Napokon prikývla, že je pripravená pokračovať. Zapla som teda diktafón, povedala som doň dátum a položila ho na stôl.

*****

,, Ako som už vravela. Ten muž bol najkrajší akého som kedy videla. Tvár mal okrúhlu s jemnými črtami. Keď sa usmial na lícach sa mu spravili jamky a okolo očí jemné vrásky.

Oči mal smaragdovo zelené a vlasy ako anjel. Kde tu mu vytvárali zlaté prstence.

, Dúfam, že som vás nevyľakal?ʼ spýtal sa ma, keď videl aká som zostala zarazená.

, Ale to vôbec nie,ʼ svoju odpoveď som takmer vykoktala a nie, že odvetila,“ pousmiala sa a mňa to tiež prinútilo usmiať sa. Pozrela na mňa. ,, Možno sa vám to zdá smiešne, ale keby ho vidíte, tak pochopíte,“ usmiala sa ešte väčšmi. Jej zmena zakaždým keď sa ponorila do svojej minulosti ma veľmi fascinovala. Z mrzutej, odmeranej a prísnej starej pani sa razom stala vysmiata, zdravím prekypujúca a uvoľnená dáma. ,, Ale aby som pokračovala. Tento muž sa ponúkol, že ma odprevadí domov, s čím som samozrejme nemohla súhlasiť. Predsa to bol neznámi mladík. Ukázalo sa však, že sme mali rovnaký smer cesty, tak ma napokon aj tak odprevadil. , Krásne ruže,ʼ povedal pri pohľade na moju kyticu. Viem, čo vás napadá, či to nie je náhodou ten gentleman, ktorý mi ich poslal. Tiež ma to v tom momente napadlo, ale ako sa ukázalo nemohol to byť on, lebo sa môjho predstavenie nezúčastnil.

Volal sa Jhonatan Stone a bol to začínajúci umelec, ako ja. Ibaže on maľoval,“ opäť sa ponorila do svojich myšlienok. Zatiaľ, čo ona spomínala na jeho talent mňa zaujalo jeho meno. Jhonatan, tak sa volá aj jej syn. Mohol by to byť jeho otec? Okrem toho, že táto žena bola legendou vedelo sa o nej, že identitu chlapcovho otca nikdy neprezradila, dokonca ani jemu samému.  

,, Madam, mám na vás jednu otázku,“ začala som. Hľadala som správne slová aby som nevyzerala drzo a ani príliš zvedavo. ,, Pýtajte sa,“ prikývla. ,, Ide o to, že váš syn Jhonatan.

Teraz ste vraveli o tom mladíkovi, ktorý sa tiež volal Jhonatan. Zaujímalo by ma,“ skok do reči na čo som si tu už zvykla. ,, Či v tom je nejaká súvislosť?“ spýtala sa zo zdvihnutým obočím. Ticho som prikývla. ,, Aká ste nedočkavá slečna Williamsová, ale aby som vám odpovedala. Áno je v tom súvislosť,“ odvetila.

Skôr by som prijala priamu odpoveď typu: Je to jeho syn, keď to chcete vedieť, ale uspokojila som sa aj s takouto odpoveďou.     

,, Takže, Jhonatan ma odprevadil pred môj dom. Po chvíľke trápneho ticha si odkašľal a pokračoval v našej konverzácii. , Možno som trúfalý, ale nezašli by ste so mnou zajtra na kávu?ʼ spýtal sa s obavami v hlase.  Bol taký milý. Keď som zodvihla zrak aby som sa mu pozrela do očí uvidela som v nich záblesk očakávania a napätia. Ticho čakal na moju odpoveď. , O štvrtej vám to vyhovuje?ʼ spýtala som sa napokon. Verte mi alebo nie, nikdy som nepatrila medzi tie iniciatívne, tak som bola sama sebou prekvapená. Čo som mala robiť? Jednoducho som mu nemohla odolať.

, Bude mi potešením sa s vami  opäť stretnúť,ʼ odvetil a ani som sa nenazdala už si prikladal moju ruku k perám a pobozkal ju. , Potešenie bude na mojej strane,ʼ slušne som odvetila.

Napokon sme sa každý pobrali svojou cestou.

V to ráno sme nacvičovali jednu z najkrajších Shakespearových tragédií Rómea a Júliu. Samozrejme som hrala Júliu,“ skonštatovala a pýcha z nej priam vyžarovala.  

,, O neznámom z predchádzajúceho dňa  som sa zdôverila iba svojej maskérke Nikolete, ktorá bola tiež zo mňa prekvapená, ale aj bola zvedavá ako to celé napokon dopadne.

Nikoleta bola obyčajná mladá žena z chudobných pomerov, ktorá si nikdy nedávala servítku pred ústa a odkedy som ju poznala vyslovila každú myšlienku aká jej prišla na jazyk. No však svoju prácu si vždy odviedla dokonale. V meste nebolo takej vychytenej maskérky ako bola ona. , Počuj Em,ʼ začala v ten deň, keď ma po skúške odličovala. , Nemáš strach, že ten tvoj krásavec bude nejaký Jack Rozparovač?ʼ spýtala sa. , Jack Rozparovač? Nebuď smiešna. To on určite nie je,ʼ bránila som ho, i keď som musela priznať, že istá som si byť nemohla. Veď som ho nepoznala, čo bol aj jej nasledujúci dotaz. , To predsa nemôžeš vedieť. Nepoznáš ho ani deň a ako sa vraví nesúď knihu podľa obalu. Môže byť krásny, ale nemusí byť aj dobrý a normálny,ʼ povedala a prísne na mňa pozrela. , Prestaň s tými hlúposťami. Ver mi, je normálny. Viem to, cítim to,ʼ presviedčala som ju a tým aj seba. Nasadila mi chrobáka do hlavy a to sa mi nepáčilo. Ešte chvíľu a na schôdzku by som sa už netešila, ba čo viac ani by som na ňu nešla. , Prepáč, ale vieš, že ti nechcem zle. Si moja kamarátka a len si robím starosti. Ak sa však mýlim, čo sa aj určite budem, tak verím, že robíš dobre,ʼ dodala. Napokon len skonštatovala, že je so mnou hotová a tak som mohla konečne odísť.“ Emilina tvár sa odrazu zachmúrila. Najprv som nerozumela prečo, ale ako sa pri nás objavila slúžka pochopila som. Za slúžkou kráčal šarmantný pán s kučeravými blond vlasmi. Usúdila som, že má tak okolo štyridsaťpäť rokov a keď som si bližšie všimla jeho tvár spoznala som v nej Emiline modré oči. Bez pochýb som v ňom spoznala Emilinho syna – Jhonatana.

,, Pani Grantová, prišiel vás pozrieť váš syn,“ oznámila jej. ,, Áno, vidím. Ďakujem Grace,“ odvetila a slúžka odišla. To bolo po prvý raz, čo som počula jej meno. Musím povedať, že ma prekvapilo, že som tam Jhonatana stretla. Vedela som totiž, že sú už roky pohádaný a blízke kontakty neudržiavajú. ,, Ahoj matka,“ pozdravil ju až príliš formálne, ale to ma vlastne ani neprekvapilo. Potom sa otočil smerom ku mne a tiež ma zdvorilo pozdravil.

,, Jhonatan som rada, že ťa vidím. Predpokladám však, že tvoja návšteva má iný dôvod ako len návšteva svojej chorej matky,“ povedala prísne.

,, Máš pravdu, ako vždy,“ odvetil a pozrel na mňa. ,, Hlavný dôvod prečo som tu je táto osoba,“ stále hľadel na mňa. Nechápavo som zodvihla obočie a pozrela na Emily, ale tá sa netvárila ani nechápavo a ani prekvapene.

,, Čakala som kedy sa o tom dozvieš a prídeš,“ vravela. Stále som tomu nerozumela.

,, Prečo to robíš? Nielen, žeby si mala byť v kľude, ale navyše na seba zbytočne upozorňuješ,“ vravel jej. ,, O tomto sme sa bavili už dávno. Vedel si, že to raz spravím,“ odvetila.

Postupne mi začalo dochádzať o čom je ten rozhovor. Na jednej strane mi odľahlo, že mňa sa priamo netýka a na druhej ma znepokojovalo, že môže ohroziť celý príbeh. Veď, čo ak matka napokon synovi ustúpi a nechá si svoje tajomstvo pre seba?

,, Hej, takže je asi zbytočné od teba žiadať, aby si s tým nepokračovala,“ usúdil. S prísnym pohľadom len prikývla, tak sa bez slova otočil a odišiel preč.

Pohľad, ktorý som upierala za ním ako odchádza som napokon obrátila k Emily, ktorá zjavne stratila chuť ďalej pokračovať. ,, Je mi ľúto, že ste sa zúčastnili tohto predstavenia,“ začala s vysvetľovaním. Skôr ako som mohla niečo povedať pokračovala. ,, Môj syn sa nehnevá na vás. Hnevá sa na mňa, pretože vraj všetkým robím len láskavosť,“ odmlčala sa.

,, Láskavosť?“ nedalo mi nespýtať sa. ,, Jhonatan je toho názoru, že svoj život by som si mala nechať pre seba. Nechápe, že to celé robím hlavne kvôli nemu,“ svoj pohľad zamierila k dverám. ,, On nikdy nepočul pravdu o svojom otcovi a o mne. Nikdy som nenabrala dosť síl mu povedať pravdu, dokonca som nikdy nemala silu povedať mu ako ho veľmi milujem,“

posledné slová vyslovila s toľkou nehou až mi to celé prišlo veľmi ľúto, no keď sa opäť pozrela na mňa pohľad mala opäť odhodlaný. ,, Preto ste tu slečna Williamsová, aby som vďaka vám mohla svojmu synovi všetko vysvetliť,“ dokončila a ja som vedela, že jej životný príbeh bude pokračovať.

,, Pre dnešok je to, ale všetko,“ začala. ,, Dovidenia slečna Williamsová, uvidíme sa zajtra o našom zvyčajnom čase,“ rozlúčila sa so mnou skôr ako som sa stihla, čo i len postaviť. Nezostávalo mi teda nič iné, len odísť a na pokračovanie si počkať do zajtra.

Deň nepríjemností, ale zďaleka neskončil. Pri mojom aute ma totiž čakal Jhonatan Grant.

,, Pán Grant?“ ozvala som sa hneď ako som bola blízko svojho auta. ,, Prajete si?“ opýtala som sa opäť. ,, Pani alebo slečna...,“ začal, ale zjavne nevedel ako pokračovať.

,, Som slečna Tara Williamsová,“ predstavila som sa a nastavila som ruku. Neprijal ju. Namiesto toho sa oprel o moje auto. ,, Takže slečna Williamsová, chcem aby ste vedeli, že moja matka je veľmi chorá a niekedy skrátka nevie čo hovorí alebo robí,“ začal. ,, Viem, že vám nemôžem zakázať nerobiť si svoju prácu, ale prisahám, že ak do toho svojho veľdiela napíšete niečo, čo uškodí mojej rodine poženiem vás pred súd,“ vravel mi. Takže vyhrážanie, no čakala som všeličo, ale toto nie. ,, Pán Grant. Za prvé. Áno, viem, že je vaša matka chorá, ale nie som si istá, či ste o jej chorobe oboznámený vy,“ odmlčala som sa. ,, Má rakovinu, nie je zavretá v blázinci, aby nevedela, čo hovorí. Za druhé. Nemusíte mať obavy vaša matka je asi tá najinteligentnejšia bytosť, akú som kedy videla, pretože to, čo mi dopredu povie si najprv poriadne premyslí a za tretie. Aj keby povedala niečo, čo by mohlo uškodiť jej menu a reputácii, nezverejnila by som to. Zrejme ste nepochopili moju prácu. Som tu aby som napísala o nej skutočný príbeh a nie nejaký bulvárny článok,“ dokončila som. Zjavne som  mu vyrazila dych tým, že som sa nenechala nastrašiť.

,, Teraz vás poprosím, aby ste  boli taký láskavý a nechali ma v kľude odísť na svojom aute,“ povedala som a ukázala na auto za jeho chrbtom.

Bez slova mi uhol a ja som mohla spokojne odísť domov.