Bolo to práve tu,

za ruku si ma vzal,

úsmev svoj mi daroval,

no teraz si si ho vzal.

Nechápem,

stále to nechápem,

pýtať sa ťa však nebudem,

bo z odpovede strach mám.

Niekedy miluješ,

niekedy zraňuješ,

načo vlastne si?

Keď sám netušíš,

čo chceš!

Chceš snáď byť úplne sám?

Po stopách tvojich kráčam,

vedú ma na slepo po uličkách

a netuším kam.

 Cieľ v dohľade nevidím,

 strach začínať mám,

 v hlave mi otázka víry,

 či právo na teba ešte mám.

 To si vravíš gentleman?!

 To si vravíš chlap?!

 Tvoje slová láskavé

 už pozakrýval chlad.

 Zodvihnem hlavu,

 slzy už mi nepokropia viac tvár.

 Slnko vyjde aj nado mnou,

 verím, že to bude tak!  

 Tak si teda choď!

 Nevrav mi nič,

 spomínať túžim len,

 na tvoje: Mám ťa rád.