http://poviedkyonevere.sk/clanok?article_item=pretoze-ta-milujem&skin=poviedky

„Dovolali ste sa do odkazovej schránky...,“ zaznelo mi z druhej strany mobilu, tak som ho sklamane zaklapla a vložila do vrecka. Začínalo primŕzať. Dych sa mi menil na paru, ktorá pomaly stúpala k nočnej oblohe.

„Nel? Ideš?“ ozvalo sa mi spoza chrbta. Partia mojich najbližších priateľov už netrpezlivo stála pred dverami nášho obľúbeného podniku. Známe, usmiate tváre mi natešene mávali, no i napriek tomu som na nich nevedela vyčariť úprimný úsmev. Jeden človek chýbal. Človek pre mňa najdôležitejší zo všetkých.

„Obsaďte miesto. Za minútku som pri vás,“ zavolala som na nich a opäť som siahla po mobil. Číslo, na ktoré som sa v tom momente dívala, som nespustila z hlavy už celé tri roky a predsa sa mi osoba, ktorej patrilo, tak veľmi začínala vzďaľovať. Áno. Cítila som to pri každom hlasnom pípnutí až po vhodenie do odkazovej schránky.

„Ahoj. Ja len...,“ začala som, uvedomujúc si, že sa v poslednej dobe častejšie rozprávam s jeho odkazovačom ako s ním. Mrzelo ma to a zároveň pekelne štvalo. „Ja len, že sme už tu. Všetci, tak ako sme sa dohodli,“ odmlčala som sa. „Vlastne...vlastne nie všetci. Ty tu ešte nie si. Dúfam, že sa objavíš,“ vravela som hľadajúc správne slová. „Prosím, daj o sebe aspoň vedieť. Maj sa,“ pripravená zložiť som si napokon ešte na chvíľu priložila mobil k uchu. „Ľúbim ťa,“ dodala som a červeným tlačidlom som ukončila hovor.

Vo vnútri podniku už bolo rušno. Hudba naplno hrala, kde tu sa už našli prví parketoví levy.

„Tak tu si,“ predral sa ku mne Lukáš, môj najlepší kamarát, a zároveň človek, ktorý na druhý deň odlietal na rok do Ameriky a kvôli ktorému sme sa dnes všetci zišli. „Poď,“ dodal a skôr ako som stihla čokoľvek podniknúť ma schmatol za ruku a ťahal dozadu k našim miestam.

„Pozrite koho som našiel!“ zvolal na ostatných. Partia ľudí, ktorej už veselo svietili očká ma privítala búrlivým potleskom akoby ma nevideli roky.

„A Peťo?“ pozrela na mňa jedna z kamarátok so spýtavým pohľadom. ,A Peťo? Kde je Peťo? Zas ste sa pohádali?' takéto otázky som mala v poslednej dobe na dennom poriadku. Ach, ako veľmi som ich nenávidela. Nenávidela som ich až tak, že som sa pri jej otázke nezmohla na nič iné iba na tiché pokrčenie plecami. Viac sa ma na neho nikto nespýtal.