Otvorila oči. Miestnosť bola zahalená do tmy. Všade bolo cítiť pleseň a zatuchlinu starého  miesta. Ležala na niečom tvrdom neschopná sa pohnúť. Hlavu otočila vľavo, oči dokorán, ale stále nič. Len tma. Do nosa sa jej dostal prach.

Hapčí, kýchla a spolu so slinami jej z úst vyprsklo aj niečo sladkasté. Krv, uvedomila si.

Jazykom opatrne prešla po miestach, kde ešte pred pár hodinami mala takmer dokonalé zuby. Z ťažka preglgla nanovo nahromadenú krv, pričom jej žalúdok skrútilo, až pocítila v krku jej dávnejší obed, ktorý jej postupne prešiel do úst a napokon jej vyšiel na tvár. V očiach ju zaštípali slzy. Odrazu začula nad sebou kroky.

„Pomóc,“ zašepkala takmer nečujne. „Prosím, pomôžte mi niekto,“ vravela so všetkých síl snažiac sa hovoriť hlasnejšie a ako tak zrozumiteľne, ale bolo to márne. Pri každom ďalšom pokuse o slovo mala pocit akoby jej niekto zovrel hlavu vo zveráku a každý jeden pohyb pier jej tiež spôsobovalo ostrú bolesť.

Kroky boli stále bližšie a tak otočila hlavu smerom odkiaľ postupne prichádzali s nádejou, že uvidí aspoň badateľný pohyb. Zrazu miestnosť preťalo slabé svetlo, pred očami sa jej mihol rozmazaný obraz. „Sladké sny,“ začula ešte, no napokon zostala len tma.

*****

Ostré slnečné lúče preťali moju izbu a i keď by sa zdalo, že ma zobudili práve oni opak bol pravdou.

Zobudil ma nepríjemný zvuk môjho služobného mobilného telefónu. Prehodila som sa na posteli, jedným okom som zablúdila k svietiacemu budíku. Pol šiestej ráno. Skutočne super, pomyslela som si, keď som si uvedomila, že som konečne zaspala zhruba o pol štvrtej ráno, čo dokopy činilo presné dve hodiny ničím nerušeného spánku.

„Prosím?“ ozvala som sa rozospato.

„Máme prípad, okamžite sem nabehni. Čakám ťa v mestskom parku, pri futbalovom štadióne,“ vravel mi kolegov hlas z mobilu, po čom hneď zavesil.

„Tiež ti želám dobré ráno,“ zamrmlala som si podráždene, i keď mi bolo jasné, že ráno začaté vetou máme prípad, nemôže  byť dobré.