„Definitívne rozhodnutie?“ pozrela som na Peťa. Bolo pol desiatej večer a my sme spoločne sedeli v malom miestnom, ale za to našom obľúbenom bare. Spoločnosť nám robil aj Tomáš Žák, súdny lekár a zároveň náš dobrý priateľ a Andreja, naša pravá ruka. Všetci štyria sa poznáme od prvého dňa, čo sme nastúpili aj s Peťom na oddelenie vrážd, pričom sa z nás stali skutočne veľmi dobrí priatelia.

„Už to tak bude,“ prikývol už môj ex-kolega. Ukázalo sa totiž, že mal so svojou polovičkou Annou takú zvláštnu dohodu. Aspoň pre mňa bola až nanajvýš zvláštna a to hlavne z dôvodu, že ma mala obrať o kolegu a skvelého kamaráta. „Vždy sme vedeli, že si raz budeme chcieť založiť rodinu. Vtedy sme sa dohodli, že ak tá chvíľa nastane, tak odídem z oddelenia,“ vysvetľoval mi to krátko po tom, čo som sa dozvedela, že odchádza.

„Dosť hlúpa dohoda,“ zareagovala som automaticky. Napokon mi, ale vysvetlil, že sa tak rozhodol hneď z viacerých dôvodov. Jedným z nich bola Annina matka, ktorá žila sama niekde v Čechách, teraz si už nespomeniem kde. Ak som ho správne pochopila, tak vždy chcela mať dcéru pri sebe, nehovoriac o vnúčencoch. Druhý dôvod, a povedala by som, že aj tým podstatným pri Peťovom rozhodovaní, bol náš prípad. Povedzme si otvorene. Mali sme dočinenie so psychopatom, o ktorom sme zatiaľ nič netušili. Keď nerátam fakt, že v ohrození bola už druhá tehotná žena.

„Takže odchádzate do Čiech. Kedy vlastne?“ položila som mu ďalšiu otázku. Tomáš a Andreja šli práve naplniť poháriky, tak som využila voľnú chvíľku na trochu dôvernejší rozhovor.

„Anka je už u matky, no a ja sa za ňou chystám hneď ako tu vybavím ešte nejaké formality. Verím, že do konca týždňa tam už budem s ňou.“

„Teda...tak sa to skutočne deje. Odchádzaš,“ povedala som a v očiach ma zaštípali slzy.

Prekvapená sama zo seba som zažmurkala.

„Čo to vidím poručíčka Hanová. Vy máte v očiach slzy?“ zasmial sa Peťo.

„Nie... len mám niečo v oku,“ odvetila som s hranou mrzutosťou.

„Och, poď sem. Ty mi tiež budeš chýbať,“ dodal s úsmevom, vstal zo svojho miesta a skôr ako som sa stihla spamätať ma tuho objal. „Neboj, ani sa nenazdáš a opäť sa stretneme.“

„To by som prosila. Snáď ma nevyškrtneš zo zoznamu svojich známych len preto, že sa odsťahuješ,“ vravela som a tiež som ho objala. Pár sĺz sa mi samovoľne skotúľali po tvári, ale v tom momente som to skutočne nechcela riešiť.

„Čo to tu máme?“ ozvalo sa pri nás. Tomáš a Andreja boli späť.

„Hromadné objatie? To milujem!“ zvolala Andreja a z druhej strany sa nalepila na mňa, takže som stála uprostred toho všetkého. S hlavou opretou o Peťovu hruď som sa po dlhej dobe schuti zasmiala a úsmev mi na perách zostal už po celý večer.

*****

     „Dobré ránko. Ako ide život?“ začula som z chodby hlas môjho nového kolegu Ondreja, ktorý opäť raz flirtoval so ženskou časťou oddelenia. Jeho príchod ako obyčajne sprevádzal koketný ženský smiech a hlasné pozdravy zvyšných kolegov. Musela som uznať, že sa skutočne veľmi rýchlo udomácnil v našom oddelení, navyše sa rýchlo stal obľúbeným.

„Čau kočka. Raketa je už tam,“ spýtal sa Andrei o niečo tichším hlasom, aby som ho nepočula. Počula som ho.

„To máš tak. Niektorí ľudia skrátka chodia do práce včas,“ odvetila mu vážne, i keď som vedela, že sa usmieva.

„Ou, to bolelo,“ odvrkol s nenásilným úsmevom a vošiel do kancelárie.

„Meškáte poručík,“ začala som automaticky. „Opäť.“

„Dobré ránko. Ospravedlňujem sa,“ odvetil s tým svojím šarmantným úsmevom, ktorý na väčšinu ľudí zaberal. Iste každý pozná pojem „výnimka z pravidiel.“ V tomto prípade som to bola ja. Bohužiaľ musím priznať, že niekedy som musela so sebou doslova bojovať, aby som sa pod tým jeho skúmavým pohľadom a šibalským úsmevom tiež nerozosmiala, ale zatiaľ sa mi to dokonale darilo.

Za posledných sedem dní aj čaro, ktoré som voči nemu pocítila v prvý deň už stratilo prevažnú časť svojej sily. Vlastne by som pokojne mohla povedať, že sa vytratilo a, že sa objavuje iba v takýchto občasných situáciách. Dôvodom bola skutočnosť, že som po krátkom čase odhalila jeho pravý charakter.

Frajer, ktorý chcel mať každú jednu naivku na dlani. S poľutovaním som však čoraz častejšie zisťovala, že sa mu v tom skutočne darí. Už teraz, po pár dňoch, mu zobala z ruky nejedna slobodná žena z nášho oddelenia.

Okrem toho som ho až príliš porovnávala s Peťom, čo len podporovalo postupne narastajúcu antipatiu voči nemu.  

„Nejaké novinky?“ spýtal sa, usadajúc za stôl.

„Nie.“

„Mám s niečím pomôcť?“

„Nie.“

„Niekam zavolať? Niečo odniesť, priniesť, vybaviť?“ pýtal sa skúmavým pohľadom, zatiaľ čo ja som hľadela do spisov.

„Nie ste môj asistent. Ak by som niečo také potrebovala vybaviť, vybavila by som si to sama,“ odvetila som chladne.

„Ešte dlho mi budete vyčítať, že váš dokonalý partner odišiel?“

„Nič nevyčítam.“

„Isteže. Vy ste ako kocka ľadu dvadsaťštyri hodín denne.“

„Možno som. Nepoznáte ma,“ odvrkla som a prešla som si naliať pohár minerálky. Tiež vstal a podišiel mojím smerom.

„Verte mi. Mám nos na ľudí. Viete byť aj milá. Koniec koncov dokázali ste mi to pri našom prvom stretnutí.

„To bolo niečo iné.“

„Iné?“ pýtal sa, pričom predo mnou podržal svoj pohár, aby som aj jemu naliala. „Samozrejme,“ odmlčal sa. „Vtedy ste totiž ešte nevedela, že budete so mnou pracovať. Ste vy ale pokrytec,“ dodal s ironickým úsmevom.

„Tárate hlúposti. Navyše, čo keby ste sa začali viac zaoberať prácou ako mojimi náladami? Skúste byť konečne užitočný,“ odvrkla som mu rovnakým uštipačným tónom akým ma on nazval pokrytcom. „Skutočne sa začínam čoraz viac spytovať, čo ste asi tak svojím príchodom na naše oddelenie priniesli. Samozrejme váš chvastavý výraz a flirtujúce rečičky nerátam.“

„Už mi to je jasné!“ zvolal odrazu. Nechápavo som na neho pozrela. „Štve vás, že aj s vami neflirtujem. Viete, to máte tak. Ak by tu nebolo sto stupňov pod nulou vždy keď vstúpim, tak by som si aj dal povedať,“ dokončil a s úsmevom na mňa žmurkol.

     Bolo zaujímavé ako ma tento človek dokázal jednou vetou priviesť do stavu najvyššej zúrivosti. Zatiaľ som sa však dokázala ovládnuť, ale tentoraz  pohár trpezlivosti pretiekol.

Pred prichádzajúcou búrkou ho v pravej chvíli zachránila Andreja, ktorá vstúpila do kancelárie.

„Nechcem vyrušovať, ale práve mi volali z dispečingu.“

„Stalo sa niečo?“ spýtali sme sa naraz.

„Niekto im volal, že z domu na Čulenovej ulici sa tiahne strašne silný zápach. Susedia si už nevedia rady a majitelia sú vraj dlhodobo odcestovaní.“

„Čo s tým máme robiť my?“ opýtal sa Ondrej nechápavo, i keď aj mňa to veľmi zaujímalo.

„Ten dom totiž susedí s rodinou Cínových. Mysleli si, že to môže mať nejakú súvislosť, tak to automaticky nahlásili aj k nám.“ Obaja sme mlčky pochopili a pobrali sa preč.

Akú súvislosť môže mať silný zápach z nejakého domu s naším prípadom? Odpoveď som poznala, ale vôbec som si ju nechcela pripustiť.