Bolo pol šiestej ráno a ja som s čiernymi kruhmi pod očami odomkla dvere svojej kancelárie. Predošlú noc som mohla pokojne vyhlásiť za jednu z najhorších v mojom živote.

Vydesenú, znepokojenú a skormútenú matku sa mi podarilo upokojiť až neskoro v noci, prostredníctvom niekoľkých panákov fínskej vodky, ktorú som mala doma pre „prípad núdze.“ Keď konečne zaspala som list vložila do priesvitného obalu, kvôli odtlačkom a konečne som si ho poriadne prečítala. Po chvíľke som si uvedomila, že čítam dookola tie isté vety:

Neboli to ľudia, lež zvery, ktoré nemali, čo na tomto svete hľadať. Snažil som sa pomôcť a aj som pomohol, ale ona neprestávala plakať. Tíšil som ju, láskal som ju, no nezaberalo. Nezostávalo mi teda iné len ju utíšiť. Stíchla, ale už naveky. Dnes už viem, že je pravý čas, aby ste mohli ísť ďalej. Je koniec. Je po všetkom, domov sa už nevráti. Nečakajte ju. Mohol by som napísať, kto ju uniesol a prečo. Mohol by som dodať, prečo to muselo takto skončiť, ale teraz je to už zbytočné. Dnes mi ide už len o jedno. Chcem aby aj Vaša duša nadobudla pokoj ako tá jej. Čo ešte dodať? Snáď len, tak nech Vaše dievčatko už odpočíva v pokoji.

Celý hárok papiera patril len týmto opakujúcim sa vetám. Nič menej a nič viac. Nič o tom, kto boli tie zvery alebo kde je jej telo. Akoby týchto pár viet mohli ukončiť šesťročné pátranie a uspokojiť otázky na, ktoré i tak nemáme odpovede.

Napokon svitlo ráno a pri dverách mi zazvonil Filip, môj večne zamestnaný otčim, ktorý sa aj tentokrát vrátil skôr z pracovnej cesty, aby v ťažkých časoch stál po boku svojej ženy.

Vysoký muž s prísnym pohľadom a na prvý dojem večný elegán prehodil so mnou sotva dve vety a vzal moju matku domov. Vždy som musela uznať, že nech bol môj vzťah voči nemu akokoľvek naštrbený moju matku skutočne miloval.  

Tak a teraz som tu. Takmer šesť hodín ráno a ja si varím odpornú kávu v studenej kancelárii. Kávu pijem málokedy. Väčšinou po bezsenných nociach, ktorými občas trpím, ale rovnako tak ako v tom prípade aj tentoraz kofeín nezabral a hlava mi odrazu klesla na stôl.

*****

„Ehm,“ zablúdilo mi do sna. Pomaly som otvorila oči a neschopná spomenúť si na predošlých pár hodín som sa oprela o operadlo stoličky. S pocitom, že niekto na mňa uprene pozerá som zodvihla hlavu.

„Neruším?“ spýtal sa ma môj šéf prísnym tónom. V okamihu som bola na nohách.

„Prepáčte pán kapitán,“ vravela som rýchlo. „Prišla som dnes omnoho skôr a zrejme som zaspala.“

„Smiem vedieť, prečo chodíte do práce skôr, keď chcete ešte dospávať?“

Na chvíľku som sa odmlčala, v hlave sa mi vynorili skutočnosti s predchádzajúcej noci. Však skôr ako som sa zmohla odpovedať do miestnosti vstúpil Peťo.

„Dobrý deň,“ pozdravil a spýtavo sa na mňa zadíval.

„Odpoviete mi poručíčka Hanová?“

„P-prepáčte,“ zakoktala som sa, ale pokračovala som. „Predošlú noc prišiel mojej matke tento list,“ podala som mu ho. Po chvíľke čítania mi bolo jasné, že všetkému porozumel.

„Máte aj obálku?“

„Áno,“ prikývla som okamžite a podávala som ďalší priesvitný obal. „Bez adresy, iba s menom. Zrejme presne vedel komu ju má  dať do schránky.“

Kapitán Zima pozorne počúval napokon na mňa skúmavo pozrel. „Zvládnete to tu?“ spýtal sa.

„Áno. Som v poriadku. Nech už to poslal ktokoľvek, tak to stále nie je dôkaz, ktorý ma utvrdí v tom, že svoju sestru už nikdy neuvidím,“ odvetila som rozhodne.

„Smiem?“ ozval sa môj kolega a so záujmom vzal do rúk list, aby aj on pochopil o čom sa bavíme.

„Poručíčka Hanová, chcem aby ste vedeli, že máte našu plnú podporu,“ prekvapil ma odrazu kapitán.

„Ďakujem pane.“

„Ale taktiež chcem, aby ste si boli vedomá toho, že ak zbadám nejaký náznak väčších chýb alebo nepozornosti, ktoré by ešte viac skomplikovali vyšetrovanie, ktorému sa momentálne venujete,“ spustil a ja som zaťato počúvala, čo príde, hoci som to viac-menej tušila.

„Tak vás budem musieť stiahnuť z prípadu. Je vám to jasné?“

„Áno pane a uisťujem vás, že prípad mojej sestre nijako nenaruší súčasné vyšetrovanie.“

„Dobre. Tie dôkazy pošlite do laboratória kvôli odtlačkom. Poverím poručíčku Belovú, nech opäť otvorí prípad vašej sestry,“ dokončil. V tej chvíli som mala chuť skríknuť:

,Nie! To ja chcem pracovať na prípade Kláry! Ja chcem chytiť toho sviniara, ktorý tvrdí, že ju zabil! Je to predsa moja povinnosť!', ale vzhľadom na dôležitosť prípadu, ktorému som sa momentálne venovala mi nezostávalo nič iné iba ticho s ním súhlasiť.

*****

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma Peťo, keď sme sedeli v aute a mierili sme domov k Lukášovi Drábovi.

„Ujde to.“

„Ak by si čokoľvek potrebovala...“

„Viem, ale nerob si starosti. Som v poriadku. Navyše teraz nie je najvhodnejšia doba na to, aby som sa zosypala,“ skočila som mu do reči.

„Dobre, ale vedz, že sme tu pre teba a tvoju rodinu. Jasné?“ spýtal sa a ja som vedela, že tým „sme“ myslel seba a svoju ženu Annu, ktorá bola okrem iného aj moja dobrá kamarátka.

Zvyšok cesty prešiel v tichosti a ani som sa nenazdala zastali sme pred honosným domom bez brány s pekne upraveným trávnikom.

„Kto ste?“ spýtal sa nás nepriateľským tónom mladý asi sedemnásť ročný mladík medzi dverami.

„Som poručíčka Hanová, toto je poručík Kras. Hľadáme Lukáša Drába.“

„To som ja.“

Chlapec vysoký zhruba meter osemdesiatpäť svojou vyšportovanou postavou, dlhšími blond vlasmi a prenikavými modrými očami už na prvý dojem vzbudzoval dojem chvastúňa a prvotriedneho frajera, ktorý má takmer všetkých rovesníkov pod palcom. Na moje prekvapenie sa mi však k našej obeti nehodil hneď z jedného závažného dôvodu a tou bola skutočnosť, že ona bola problémové dievča, ktoré podľa všetkého rado vyčnievalo z radu, rovnako ako aj Lukáš, ale spôsobom, ktorý súvisel s prekročením zákona. Lukáš nevyzeral ako niekto, kto by si chcel kaziť svoju reputáciu a meno rozličnými výtržnosťami, i keď je pravda, že práve Barbora mohla byť tým obetným baránkom, ktorá si odniesla tresty aj za jeho viny.

„Máme pre vás zopár otázok ohľadom slečny Barbory Gertzovej.“

„Gertzovej? Tú som sotva poznal,“ odvrkol namyslene.

„Jej matka má na to iný názor. Podľa nej ste boli možno jej jediný priateľ,“ vravela som.

„Skôr si to len želala.“

„Ako nám potom vysvetlíte, že pokiaľ mala akýkoľvek problém, tak tam figurovalo aj vaše meno?“ spýtala som sa ho rovnakým samoľúbym tónom akým nám on odpovedal.

„Drahá poručíčka,“ povedal úlisne. „Nehrajte to tu na mňa. Môj register trestov je čistý a pokiaľ to neviete, tak si to pokojne preverte. Možno som s ňou občas strávil nejaký ten čas, ale bolo to hlavne fyzické. Nič viac v tom nebolo,“ odmlčal sa. „Skončili ste? Pretože za pár minút musím byť už niekde inde.“

„Vedeli ste, že bola tehotná?“ spýtala som sa priamo.

„To bola jej vec.“

„Ani by som nepovedala pokiaľ ste boli otcom vy.“

„Pozrite, pokiaľ ma chcete z niečoho obviniť, tak nedbám. No najprv by ste mali mať proti mne aspoň jeden dôkaz, čo určite nemáte, keď strácate čas týmito hlúpymi otázkami.“

„Stačí, keď urobíme test otcovstva. Pri zhode vami poskytnutými vzorkami a vzorkami z plodu okamžite zistíme, či ste otec a keď sa potvrdí, že ste, tak nás tu máte aj so zatykačom a to omnoho skôr ako si len viete predstaviť,“ vravela som s prísnym pohľadom.

„Motív bude jednoduchý. Ona si chcela dieťa nechať a vy nie, tak ste ju skrátka zabili,“ môj kolega sa na moment odmlčal potom len so škodoradostným úsmevom dodal: „Vidím to na pekných pár rokov natvrdo.“

Povýšenecký výraz na Lukášovej tváre odrazu zmizol. Zrejme nás konečne začal brať vážne.

„Dobre. Áno, to so mnou čakala dieťa,“ začal. „Ale prisahám, že by som ju za to nikdy nezabil. Okrem toho sme sa dohodli, že si dá dieťa vziať. Dokonca už bola objednaná aj na zákrok. Pokojne si to overte,“ doložil rýchlo. Po tejto zmene jeho postoja sme sa ho ešte spýtali na pár menej podstatných otázok až sme napokon odišli preč.

*****

 „Overila som toho doktora,“ nakukla do našej kancelárie Andreja.

„Je to presne tak ako vám povedal. Bola tam osobne a žiadala o vykonanie interrupcie.“

„Ďakujeme,“ odvetili sme jej takmer jednohlasne.

„Skočím do bufetu. Chceš niečo?“ spýtala som sa partnera, ktorý si prezeral záznamy o prípade zhruba po miliónty raz.

„Syrovú bagetu. Veľkú a aj zohriať poprosím,“ vravel, keď som kráčala k dverám. „Ďakujem,“ zakričal ešte.

Chodbou som prešla ku schodom, kde do mňa vrazila nevšímajúca žena.

„Dávajte pozor,“ pozrela som na ňu nahnevane, ale skôr ako som stihla ešte čosi dodať som zaregistrovala ženin zúfalý pohľad.

„Pani, ste v poriadku?“ spýtala som sa jej.

„Prepáčte, nevšimla som si vás,“ vravela rýchlo.

„Nevadí, ale ste v poriadku?“ pýtala som sa opäť.

„Viete, moja dcéra sa včera večer nevrátila domov. Navyše jej telefón je hluchý. Robím si o ňu veľké starosti.“

„Nahlásili ste to už?“

„Ešte nie. Vlastne preto som tu aj keď viem, že zrejme treba počkať dvadsaťštyri hodín a až potom sa začne po nej pátrať, ale bojím sa, že sa jej niečo stalo.“

„Už sa to niekedy stalo? Už niekedy neprišla domov a potom sa ukázala?“

„Nie.“

„Nepohádali ste sa? Nebola na vás nahnevaná alebo na niekoho z členov rodiny?“

„Nie. Všetko bolo v poriadku. Ešte v ten deň sme boli nakupovať ibaže ja som musela odísť domov skôr. Vravela len, že sa zastaví u kamarátky, ale domov sa nevrátila. Pomôžte mi prosím,“ vravela zúfalo.

Preplašenú ženu som zaviedla ku mne do kancelárie aby sme mohli zapísať všetky potrebné veci a aby sme znížili okruh dôvodov kvôli ktorým by z vlastnej vôle nechcela prísť domov.

Žena sa volala Iveta Cínová, administratívna pracovníčka na mestskom úrade. Rozvedená, matka jedného dieťaťa a to Kristíny Cínovej.

„Má devätnásť rokov. Viem, že je oficiálne už dospelá, ale stále býva u mňa. Nikdy som s ňou problémy nemala. Navyše nerozumiem z akého dôvodu by si vypínala mobil.“

„Vraveli ste, že ste ju naposledy videli počas nakupovania?“ spýtal sa Peťo.

„Áno, boli sme v tom novom obchodnom dome v centre mesta. Viete sú v ňom pekné obchodíky s detskou výbavičkou, tak sme boli niečo povyberať.“  

„Detskou výbavičkou?“ zopakovala som.

„Áno a o to mám o ňu väčší strach,“ na chvíľku sa odmlčala. „Viete, moja dcéra je v piatom mesiaci.“