„A ostatní? Nemali šťastie?“ spýtala som sa Peťa, keď sme si po dlhom prehľadávaní rozdelených domov sadli späť do našej kancelárie.

„Zatiaľ nie, ale vraj im zostalo ešte zopár domov,“ odvetil môj kolega.

„Andrejka?“ zavolala som na našu „pravú“ ruku, ktorá vybavovala všetky možné papierovačky v rámci nášho oddelenia.

„Áno?“ objavila sa vo dverách.

„Neposlal ešte doktor Žák nejaké nové správy z labáku a pitvy?“ spýtala som sa jej.

„Zatiaľ nič,“ odvetila stručne.

„Dobre, ďakujem,“ pousmiala som sa na ňu a keď odišla, tak som zapla svoj pracovný počítač, kde som prešla na databázu nezvestných osôb.

„Aj vieš, čo hľadáš?“ pristavil sa pri mne Peťo.

„Pozerám, či v priebehu posledných hodín, alebo dní nebolo nahlásené zmiznutie mladého dievčaťa, ktoré by mohlo byť našou obeťou, respektíve našou novou potenciálnou obeťou.“

„A? Natrafila si na niečo?“

„Nie, zatiaľ nič, čo by zodpovedalo tomu, čo o obeti vieme.“

„Práve volal doktor Žák, vraj máte hneď prísť za ním do pitevni,“ ozvala sa z dverí Andreja.

„Dobre, vďaka,“ odvetili sme a už nás nebolo.

*****

„Čo pre nás máš?“ spýtali sme sa ho hneď z príchodu.

„Priznám sa je toho viac a ani neviem, čím začať,“ vravel a z jeho tváre sa dalo jasne vyčítať, že prišiel na niečo, čo ho znepokojilo ešte viac ako nález samotného tela.

„Poďte,“ pokračoval a my sme vošli za ním do chladnej miestnosti, kde na studenom kovovom stole bola položená naša obeť. Nahé telo mala prikryté bielou plachtou, odhalený mala iba krk a hlavu. Tentokrát mala opuchnuté ústa otvorené.

„Pozrite,“ povedal a ukázal na otvorené ústa.

„Nemôžeš nám skrátka len povedať, na čo si prišiel?“ opýtal sa Peťo, ktorého pohľad na tento výjav zjavne znechucoval.

„Ide o to, že jej chýba takmer polovica zubov,“ začal vysvetľovať. Ani jeden sme zatiaľ nereagovali, čím sme mu naznačili, aby jednoducho pokračoval.

„Boli čerstvo vytrhnuté a tým myslím, kvalitne odstránené z úst. Ako od zubára,“ vravel. „Ibaže s telom sa nenašli,“ dokončil.  

„Trofeje?“ pozrela som spýtavo na Petra.

„Vyzerá to tak,“ prikývol znepokojene.

„Dobre, takže zuby. Čo ešte?“ naznačila som Tomášovi aby pokračoval.

„Z rozdrvených kostí zvyšku tváre sa nám podarilo počítačom spraviť približná podobizeň obete,“ pokračoval.

„To je skvelé, aspoň budeme môcť zistiť meno,“ poznamenal Peter.

„Ono to nebude nutné, pretože to už vieme.“

Obaja sme na neho prekvapene pozreli. „Ako to myslíš?“ spýtala som sa.

„Po odobratí odtlačkov prstov sme zistili, že naša obeť nebola žiadny anjelik, jej trestný register je bohato zaplnení,“ vravel a podával nám záznamy, ktoré sa u neho od rána nahromadili.

„Barbora Gertzová, sedemnásť rokov,“ čítala som nahlas.

„Gertzová? To nie je príliš slovenské meno,“ skočil mi do reči Peťo.

„Podľa týchto záznamov jej rodičia sú z Nemecka. Otec Moritz Gertz a matka Adeline Gertzová, obaja úspešní slovenskí podnikatelia. Zatiaľ čo oni pracovali na svojich pracovných postupoch, ich dcérka dávala prednosť búrlivým večierkom a pitiu alkoholu ešte pred plnoletosťou, navyše toto všetko spojené s drogami,“ vravela som.

„Hm, podarená dcérenka, s takýmto registrom sa ani nečudujem, že ju ešte nezačali hľadať. Zrejme to nie je prvý raz, čo na niekoľko dní zmizla,“ usúdil Peter.

„Ešte som však neskončil,“ ozval sa opäť Tomáš.

„Tak teda vrav,“ opäť sme mu venovali plnú pozornosť.

„Bola v dvanástom týždni,“ povedal.

„Bola tehotná?!“ vypadlo zo mňa.  

„Veru bola a hoci sa jej telo našlo zdeformované, tak oblasť maternice bola nedotknutá. Ani jeden náznak toho, že by ju uderil niekedy do brucha,“ dopovedal nám svoje poznatky.

*****

„Toto všetko je zaujímavé, ale je to všetko, čo ste zistili?“ pýtal sa nás kapitán Zima, keď sme mu referovali naše poznatky.

„Zatiaľ áno, pane,“ povedala som stručne.

„Pred chvíľkou sme zistili adresu jej rodičov, tak sa chystáme k nim,“ vravel Peťo.

Kapitán na nás oboch zamračene pozrel. Bože, ako len  neznášam tento jeho pohľad.

„A teraz čakáte na?“ spýtal sa a my sme vedeli, že už sme tam dávno nemali byť.

„Už som ti povedala ako milujem svoju prácu?“ spýtala som sa Peťa ironicky, keď sme nastupovali do našej typickej modrej fábii, bez policajného označenia.

„Zlatko a deň ešte neskončil,“ zasmial sa môj kolega a sadol si za volant.

*****

  „Nooo, vyzerá to tak, že Gertzovým sa skutočne veľmi darí,“ poznamenala som, keď sme zastavili pred honosným domom. Predok domu zdobil prekrásny upravený trávnik o akom som vždy len mohla snívať. Zazvonili sme.

„Nečudoval by som sa keby majú aj slúžky,“ ozval sa Peťo, krátko pred tým ako niekto otvoril.

„Želáte si?“ opýtala sa pôvabná, pestovaná štyridsiatnička.

„Dobrý deň. Som poručíčka Hanová,“ ukázala som svoj preukaz. „Toto je poručík Kras. Voláte sa Adeline Gertzová?“ spýtala som sa jej.

„A-áno, prepáčte, ale stalo sa niečo?“ pýtala sa šokovane.

„Bohužiaľ vám nesieme zlé správy,“ odmlčala som sa. „Môžeme ísť ďalej?“

„Nech sa páči,“ odstúpila, my sme vošli a ja som si v duchu precvičovala ako jej oznámim, že jej dcéru niekto brutálne zabil.