13. kapitola

Nové spojenie

Nenápadným, ale zároveň náhlivým krokom som vstúpila na oddelenie. Sprevádzaná prekvapenými pohľadmi som si to namierila rovno do kancelárie.

„Megi?“ zvolala Andrea prekvapene.

„Och, ahoj. Nezdržím sa, iba musím niečo rýchlo vybaviť,“ povedala som stručne a najrýchlejšie ako som vedela som za sebou zatvorila dvere.

Bez ďalších okolkov som prešla k počítaču, zapla ho a naskenovala prijateľnú verziu fotografie. Tak som ju nahrala do nášho programu a spustila vyhľadávanie v zozname nezvestných osôb. Nič, žiadna zhoda. Medzi nezvestnými nebola a ja som nevedela, či to mám brať pozitívne alebo nie. Rozum mi pracoval na plné obrátky snažiac sa nájsť iné spojivo medzi obeťami ako bol fakt, že čakali dieťa.

Register trestov, napadlo mi odrazu. Prvá obeť nebola žiadny anjel, tak som skúsila vyhľadávanie v databáze trestne stíhaných. Opäť neúspech.

„Mysli!“ zašomrala som si. Uberala som sa nesprávnym smerom a vedela to. Snažila som sa nájsť niečo, čo vlastne ešte nebolo objavené ani v súvislosti s prvými dvoma obeťami.

„Megi,“ otvorili sa dvere. Najrýchlejšie ako som vedela som schovala fotografiu pod kôpku papierov, ktoré zdobili môj stôl. Monitor, na ktorom svietila dievčinina tvár som pootočila mojím smerom tak, aby ju nemohla vidieť a konečne som jej venovala plnú pozornosť.

„Áno?“

„Hľadá ťa tu jedna mladá slečna, vraj dobrá kamarátka Kristíny Cínovej,“ oznámila mi Andrea. „Povedala som jej o tvojom voľne, ale odmieta hovoriť s hocikým iným.“

„V poriadku, nech vstúpi.“

Dvere sa opäť zatvorili, no vzápätí sa opäť otvorili a vstúpila drobná dievčina s kučeravými plavými vlasmi, hnedými očami a s nervóznym výrazom v tvári. Tipovala som jej tak osemnásť, maximálne devätnásť rokov.

„Vy ste pani Hanová?“ spýtala sa priamo.

„Tu preferujem poručíčka Hanová,“ taktne som ju opravila a postavila sa, aby som jej podala ruku.

„Prepáčte, som len trochu nervózna. Ešte nikdy som nič nemusela riešiť s policajtmi. Až doteraz...,“ odmlčala sa, oči sa jej jemne zaleskli. Napokon len pokrútila hlavou a stisla moju ponúkanú dlaň. „Volám sa Petra...Petra Jasenská.“

„Teší ma. Posaďte sa,“ ukázala som na Ondrejovu prázdnu stoličku a tiež sa posadila. „Smiem vám ponúknuť niečo na pitie? Minerálku? Čaj alebo kávu?“ spýtala som sa.

„Nie, teda... ďakujem, ale budem rada, keď to budem mať za sebou,“ odvetila rýchlo.

„Potom nemôžem povedať nič iné, len aby ste začali. Predpokladám, že mi chcete povedať niečo dôležité o Kristíne.“

„Ja... vlastne ani neviem, či je to tak dôležité...“ opäť sa odmlčala akoby hľadala správne slová. „Navyše teraz, keď už je po všetkom.“

„Verím, že čokoľvek mi chcete povedať bude ....“

„Kristína si to dieťa nechcela nechať,“ vychrlila zo seba.

„Prosím?“ spýtala som sa prekvapene.

„Bola rozhodnutá dať to maličké na adopciu,“ vravela ďalej. „Dokonca už mala aj všetky potrebné papiere.“

„Jej matka nám, ale nič také nespomínala,“ vravela som mierne vyvedená z miery.

„Nevedela to.“

„Nemali ste potrebu jej to povedať?“

„Chcela som, ale ten deň bol posledný deň, čo som Kristínu videla,“ vravela opäť o niečo nervóznejšie. „Ja...nevedela som.. nechcela som jej to robiť ešte ťažšie.“

„Rozumiem,“ vravela som upokojujúcim tónom.

„Ani neviem, prečo som vlastne prišla. Napokon, už je aj tak po všetkom nie?“ zdvíhala sa zo svojho miesta.

„Som rada, že ste sa zastavili. Určite ste neprišli zbytočne,“ vravela som podávajúc jej ruku na rozlúčku.

„Ďakujem, že ste ma vypočuli,“ vravela prijímajúc moju dlaň. Napokon sa pobrala k dverám, no vo chvíli, keď ich otvorila sa ku mne opäť otočila. „Smiem vás o niečo poprosiť?“

„Iste.“

„Nepovedzte jej matke, čo som vám dneska povedala. Myslím, že by to aj tak k ničomu nebolo.“

„Spoľahnite sa,“ prisľúbila som jej.

Po Petrinom odchode som sa opäť zadívala do očí dievčiny dívajúcej sa na mňa z monitora.

„To dieťa chcela dať na adopciu,“ prebleskli mi hlavou jej posledné slová. „Chcela ísť na interupciu,“ spomenula som si na skutočnosť týkajúcu sa prvej obete.

Oči sa mi rozšírili. To bolo ono! To ich spájalo. Všetky tie dievčatá sa chceli vzdať svojho nenarodeného dieťaťa. Všetky o jeho osude rozhodli skôr ako prišlo na tento svet.

Rýchlo som vstala, vypla monitor a zo stola vzala fotky, ktoré som zo sebou priniesla.

Ako víchor som preletela okolo Andrei a zmizla z oddelenia. Jediné, čo mi v tom momente prišlo vhod bolo nasmerovať svoje kroky na sociálny úrad, kde sa vybavovali všetky potrebné dokumenty súvisiace s adopciou. Z policajnej budovy som priam utekala smerom k svojmu autu, zaparkovanom  na druhej strane ulice, pričom som si vôbec nevšimla auto rútiace sa po ceste.  

Zvuk škrípajúcich kolies bolo posledné, čo som počula, keď odrazu zostala len tma.