„Musím uznať, že keby mi niekto ešte včera ráno povie, že skončíš v mojej posteli, tak ma poriadne rozosmeje. Nuž...,“ smial sa Ondrej, po tom, čo som vyšla zo spálne pripravená odísť. Jeho chutne vyzerajúce raňajky som z opovrhnutím odmietla, i keď som priam umierala od hladu.

„Urobte mi láskavosť poručík...“

„Koľko len budeš chcieť,“ skočil mi do reči.

„Zabudnite na predošlú noc. Zabudnite, že ste ma vôbec videli a keby sa niekto zaujímal o to, čo sa medzi nami stalo, tak mu skrátka povedzte, že ste ma odviezli domov. Jasné?“ pokračovala som nevšímajúc si jeho pobavený výraz.

„Zabudnúť? Hm, to bude asi problém.“

„Problém? Neverím, že vy môžete mať s niečím problém.“

„Ide o to, že na ženy ako ty sa skutočne zabudnúť nedá. Možno by sme sa mohli dohodnúť,“ vravel, keď som si obúvala topánky. Skúmavo som na neho pozrela.

„Dohodnúť?“ zopakovala som.

„Áno,“ začal so šibalským úsmevom. „Čo tak pripomenúť si včerajší večer. Dať si takú rýchlovku na rozlúčku. Čo povieš?“

„Žartujete?“ dostala som zo seba.  

„Nikdy som nebol vážnejší,“ odvetil nespúšťajúc zo mňa oči.

„Ste prasa poručík,“ vravela som otvárajúc dvere.

„Prasa? To slovo máte skutočne v láske. Včera ste mi tak povedali niekoľko krát, ale trošku pri inej príležitosti,“ povedal s úsmevom. Celý ten jeho pobavený výraz ma ešte viac vytáčal a ponižoval. Napriek tomu ma jeho slová zastavili. Otočila som sa k nemu.

„Bavíte sa?“ drzo prikývol. „Dám vám jednu radu poručík,“ začala som opäť.

„Nech sa páči.“

„Na vašom mieste by som sa týmto zážitkom moc nechválila. Skutočnosť, že som bola na mol opitá by mohla mnohých ľudí priviesť k názoru, že ste buď obrovský zúfalec, ktorý využije aj sťatú ženu. Alebo ešte lepšie,“ odmlčala som sa. „Jednému by sa mohlo zdať, že ste si to celé vymysleli v snahe kompenzovať si istý problém,“ usmiala som sa a pohľadom som po jeho postave skĺzla dolu.

„ Hm, žeby šlo o veľkosť alebo proste nechce pracovať ako má? Ktovie,“ povedala som s výrazom neskutočného záujmu. Dovtedy pobavený výraz sa mu zmenil na prekvapený až pohoršený. Tvár mu sčervenela. Ústa sa mu pootvorili akoby chcel niečo povedať, ale nenachádzal slov.

„Vidíme sa,“ rozlúčila som sa s úsmevom a o niečo pokojnejšia som odkráčala z bytu.

Krokom víťaza som sa rozhodla, že prejdem tých pár poschodí po schodoch, zatiaľ čo som na chrbte cítila jeho zmätený pohľad.

„Fakt vtipné poručíčka!“ zakričal za mnou, keď sa konečne spamätal. „Môžete byť pokojná. Na mňa by ste určite nezabudli! Ešte teraz by ste sa spamätávali z môjho výkonu, za to vám môžem ručiť!“ pokračoval vykláňajúc so zábradlia, tak aby ma videl. Pobavene som kráčala ďalej vychutnávajúc si každé jedno jeho slovo, ktoré potvrdzovalo, že sa medzi nami skutočne nič nestalo.

*****

Nehľadiac na bolesť hlavy a neustáleho pocitu smädu som domov dorazila s pomerne dobrou náladou. Prázdny byt ma ako obvykle v tichosti privítal. Vyzula som sa. Zhodila som so seba šaty a prešla do kúpeľne. Osviežujúca sprcha ma po včerajšom záťahu príjemne prebrala.

S uterákom obkrúteným okolo tela som prešla do spálne. Zo skrine som vytiahla staré, ale pohodlné tepláky a pomerne dosť vyťahané tričko s Mickey Mousom. Jedno z mojich najobľúbenejších. Oblečená som sa vrátila do kuchyne, kde som si pripravila chutné raňajky s čerstvou kávou. Dojedla som, pohľadom som prešla po prázdnom byte. Mala som pred sebou deň voľna, no problém bol v tom, že som netušila ako ho využiť.

Pripravená prejsť do obývačky a prepínať programy, až kým ma nuda nevyprovokuje ísť niekde von, mi odrazu zazvonil mobil. Neznáme číslo, ktoré svietilo na displeji mi nenapovedalo kto by to mohol byť, tak som zodvihla.

„Hanová, prosím,“ ozvala som sa.

„Ste skutočne potvora. Viete o tom?“ ozval sa Ondrejov hlas.

„Ale no poručík, snáď sa len nebojíte o vašu reputáciu?“ zasmiala som sa.

„Ehm, samozrejme, že nie. Iba sa chcem uistiť, či ste ma dobre počuli.“

„Čo máte na mysli?“ pýtala som sa pobavene.

„Predsa fakt, že sa medzi nami nič nestalo,“ odvetil a čakal, čo poviem. Zostala som ticho. Nech sa ešte trošku potrápi. „Iba som si z vás strieľal. Naozaj sa medzi nami nič nestalo. Zobral som vás k sebe len preto, že neviem, kde bývate,“ začal mi vysvetľovať.  

„A čo tá spodná bielizeň?“

„Do nej ste sa dostali sama. Dokonca som sa vás snažil zastaviť, ale nedali ste si povedať.“

„Iste.“

„Musíte mi veriť!“

„Dobre, verím vám.“

„Dobre, takže všetko v poriadku? Medzi nami myslím.“

„Áno, nemajte obavy,“ zasmiala som sa opäť.

„Som rád. Majte sa,“ rozlúčil sa napokon a zložil.

„Pozrime sa ako nám ktosi skrotol, keď je v hre jeho ego,“ povedala som si s úsmevom.

Úsmev mi hral na perách aj vo chvíli, kde mi krátko po zložení mobil znova začal zvoniť. Svietiace neznáme číslo mi vnuklo iba jediného volajúceho.

„Poručík, naozaj je všetko v poriadku...,“ začala som.

„Aké boli oslavy poručíčka?“ skočil mi do reči elektronicky upravený hlas.

Zamrazilo ma.

„Kto je tam?“

„Ten koho ste pochovali. Fakt ste si mysleli, že to bude také jednoduché?“

„Načo tá komédia?“

„Priveľa pozornosti a tú ja nemám rád.“

„Myslíte, že sa jej vyhnete?“

„S vašou pomocou určite.“

„Nerozumiem.“

„Nepotrvá dlho a pochopíte,“ začal, keď mi ktosi zazvonil pri dverách.

„Len otvorte. Mám také tušenie, že vám prišiel balík.“

Naozaj. Pri dverách stál kuriér s menšou škatuľou, ktorú mi bez zbytočných slov podal a odišiel.

„Sympatický mladík, nemyslíte?“ ozvalo sa mi opäť v telefóne.

„Čo to má byť?“ položila som mu ďalšiu otázku.

„Povedzme, že istá pozornosť od jednej mladej slečny, ktorá už na vás netrpezlivo čaká,“ odmlčal sa. „Pokojne ju môžeme volať číslo tri.“

Mlčky som balík jednou rukou položila na stôl, zatiaľ, čo druhou som zo zásuvky vybrala pár nových latexových rukavíc.

„Predpokladám, že ste zvedavosťou celá bez seba. Nebojte sa. Hneď skončím len vám dám menšie pokyny,“ začal opäť. „Odteraz ste len vy a ja. Žiadne zbytočné hliadky, žiadne médiá.“

„Prečo by som vás mala počúvať?“

„Nemusíte. Predpokladám však, že si to čoskoro rozmyslíte.“

„Zahráme sa hru. Dám vám presne dvadsaťštyri hodín na to, aby ste číslo tri našli,“ pozrela som na hodiny, ktoré ukazovali pol desiatej. „Je mi jedno ako to urobíte, ale potichu.

Stačí jediný oznam v televízii, jediná fotka hľadanej v novinách alebo spomienka v rádiu a skončili sme.“

„A ak vyhrám?“

„Zachránite pár životov. To je slušná odmena, nemyslíte?“

„Prečo by som vám mala veriť?“

„Moja milá. Keď už nie mne, tak už potom neviem komu. Tik – tak, poručíčka,“ dodal a skôr ako som stihla čosi ďalšie dodať zložil.  

Po chvíľke predychávania som telefón odložila a navliekla si rukavice. Pomocou nožíka som opatrne otvorila škatuľu. Jej vnútro bolo prevažne vyplnené pokrčenými kúskami starých novín, akoby mali niečo chrániť pred poškodením. Okrem dvoch fotografií tam však nič iné nebolo. Fotografie boli takmer rovnaké. Na oboch bola mladá pekná žena s okrúhlym bruškom ako sedí na drevenej stoličke a hľadí do objektívu. Vlasy mala rozpustené, na perách slabý náznak úsmevu. Druhá fotka bola ako pekelným odrazom tej prvej. Tá istá osoba sedela nahá na tej istej stoličke, dokonca v tej istej polohe. Predtým peknú tvár jej teraz zdobila čerstvá rezná rana, rovnako tak aj ruky, nohy a bruško. Ešte pár minút som mlčky hľadela na obe fotografie neschopná racionálne rozmýšľať.

Ticho, ktoré vyplnilo miestnosť bolo priam neznesiteľné. Jediné, čo ho v tom momente narúšalo bolo tikanie nástenných hodín.

Hra začala.