11. Kapitola

„Vydarený“ večer

 Policajné sirény a rýchla jazda nás sprevádzali k bydlisku nášho podozrivého. V pätách nám boli ďalšie štyri policajné vozy a ešte niekoľko ich malo doraziť z blízkych rajónov. Sprevádzaný znepokojenými pohľadmi okoloidúcich sme postupne opúšťali pokojné uličky nášho mesta. Štvrť do ktorej sme mierili patrila miestnej spodine a vyvrheľom spoločnosti. Návšteva policajtov tu bola na dennom poriadku, či už so sirénami alebo bez nich. Medzi ľuďmi, ktorí tu bývali by sa nenašiel jeden jediný, ktorý by v minulosti nemal problémy so zákonom. Človek po ktorého sme ta šli nepatril k žiadnym výnimka. Práve naopak, známi svojou násilnou povahou a túžbou po peniazoch sa preslávil už mnohokrát.  

Vďaka kamere, ktorá zachytáva udalosti v danej štvrti sme presne zistili kto volal na stanicu. Mali sme ho a išli sme si po neho. Bastard, ktorý mohol za všetko to peklo z posledných dní je práve teraz niekde u seba doma a my ho konečne dostaneme.

„Dostaneme ho,“ zašepkala som si skôr pre seba, i keď Ondrejov úškrn svedčil o tom, že ma počul.

Dorazili sme na miesto. Naokolo len špina, smeti a skupinky bezdomovcov, ktorí po našom príchode zväčšia zaliezli ako krysy do svojich dier. Takmer v jednom tempe sme vyskočili z áut a zo zbraňami v rukách sme rýchlym krokom zamierili k ošarpanej budove.  

Nezdržiavajúc som vykopla dvere nasledovaná svojimi kolegami. „Polícia!“ skríkla som a poobzerala som sa vôkol seba. Mali sme šťastie. Bol tam. V celej svojej kráse, iba s jedinou malou chybou. Visel vo vzduchu. Oči vyvrátené, jazyk vonku. Okolo krku hrubé lano, pod nohami prevrátená stolička. Pohľad mi klesol na kus popísaného papiera ležiaceho pod ním.

Z vrecka som vytiahla vreckovku a jemne som ho zodvihla so zeme.   

„Je to, čo si myslím?“ ozval sa mi za chrbtom Ondrej. Prikývla som.

„Priznáva sa ku všetkému. Vraj všetko ľutuje a už viac nechce nikomu ublížiť,“ vravela som. „Ten bastard si radšej vybral smrť akoby mal pykať za svoje činy,“ precedila som cez zuby. „Dúfam, že zhoríš v pekle!“ skríkla som na obesenca a vyšla von z tej diery.  

*****

„Podľa najnovších informácií je po všetkom. Tehotné ženy môžu pokojne spávať, vrah je mŕtvy. V dnešnom vyhlásení nám to potvrdila aj hovorkyňa polície Andrea Vansová,“ znelo a na obrazovke sa objavila Andreina tvár. „Polícia dnes objavila telo podozrivého Marcela Bódiho obeseného v jeho byte. Podľa listu, v ktorom sa ku všetkému priznal a všetko ľutoval, šlo o samovraždu. Okrem toho sa v jeho byte našli aj iné dôkazy, ktoré potvrdili jeho vinu...“

„Pche, televízia skutočne príšerne rozširuje,“ ozvala sa mi pri uchu Andrea.

Bolo takmer pol desiatej večer a spoločne s niektorými kolegami sme zapíjali náš dnešný úspech. Po dlhej dobe sme z práce odišli s príjemným pocitom dobre vykonanej práce, aspoň tak sa vyjadril náš nadriadený.

„Zdá sa mi to, alebo sa nebavíš?“ obrátila svoju pozornosť od televízie na mňa. Mala pravdu. Skutočne som sa akosi nevedela uvoľniť. „Koľký pohárik vlastne máš? Druhý?“ spýtala sa pri pohľade na môj, skutočne druhý pohár, nedopitého bavoráka. „Kapurkove!“ rozkázala skôr ako som jej stihla odpovedať na jej predošlú otázku. „A teraz spusť. Čo ťaží tú tvoju hlávku?“

„Keď poviem, že nič, tak mi uveríš?“ spýtala som sa jej.

„Nie,“ odvetila rýchlo s úsmevom. Tiež som sa pousmiala, ale vzápätí som opäť zvážnela.

„Bolo to príliš ľahké,“ začala som napokon. „Prečo niekto, kto dosiaľ neurobil žiadnu chybu urobil odrazu taký obrovský prešľap? Prečo niekto, kto doteraz neprejavil ani štipku ľútosti si odrazu siahne na život kvôli pocitu viny?“

„Príliš veľa premýšľaš,“ spustila a odpila so svojej vodky s džúsom. „Ten bastard je mŕtvy. Už nikomu neublíži. Nemá cenu to viac riešiť. Aspoň nie teraz. Uvoľni sa. Pi. Odviaž sa,“ pri poslednej vete hlavou mykla smerom k Ondrejovi.

„Iste a ty by si mala zjavne poľaviť,“ odvrkla som, ale skôr ako som stihla ešte zareagovať Ondrej spozoroval náš pohľad a podišiel k nám.

„Ako idú oslavy dámy?“ opýtal sa s tým svojím zvodným úsmevom.

„U niektorých dobre, ale poniektorí ešte stále pracujú,“ ozvala sa Andrea.

„Žeby sa naša milá poručíčka nevedela odviazať?“ svoj pohľad namieril na mňa.

„Ona? Nepoznám nikoho kto sa vie lepšie odviazať ako ona. Naša Megi vie urobiť poriadnu šou.“

„Andy...,“ povzdychla som si. Jej komentáre ma dostávali do čoraz väčších rozpakov.

„Hej?“ spýtavo zodvihol obočie. „Tak to by som chcel vidieť.“

„Nebojte sa poručík. Takú radosť vám neurobím,“ odvrkla som. Kopla som do seba zvyšok pohárika, zo stola som vzala svoju kabelu a pobrala sa k dverám.

„Ahoj Andy,“ stihla som ešte povedať, keď som popri nich prechádzala. Ani neviem, čo to do mňa vošlo. Možno som len skutočne bola príliš unavená na jeho podpichovačné reči, alebo to skôr zavinil zvierajúci pocit, ktorý som cítila odkedy sme náš prípad vyhlásili za uzavretý.

Vyšla som do teplej letnej tmy. Nebo bolo posiate hviezdami. Pred sebou som mala ďalšiu dusnú noc. Odchod domov mi prekazilo zazvonenie telefónu.

„Prosím?“ ozvala som sa.

„Oslavujeme?“ spýtal sa ma známi hlas. Bol to Peťo.

„Viac – menej...“

„To neznie príliš presvedčivo. Navyše to vyzerá tak, že si na odchode.“

„Ako to...?“ zarazila som sa a poobzerala sa okolo seba. Stál na druhej strane ulice a s telefónom na uchu sa na mňa usmieval.

„Čo tu robíš?“ vravela som ešte stále do telefónu, zatiaľ, čo prechádzal na druhú stranu.

„Zariaďoval som tu ešte nejaké veci. Dopočul som sa tie novinky, tak ma napadlo, že určite budete tu,“ vravel s úsmevom. Stál presne oproti mne a ja som si uvedomila, že jediný pohľad na môjho starého priateľa ma razom naplnil radosťou.

„Uhádol som? Skutočne si na odchode?“

„Už nie,“ odvetila som s úsmevom a spoločne s ním sme sa vrátili do baru. Ukázalo sa, že jeho neočakávaný príchod potešil všetkých kolegov, dokonca ani Ondrej s tým nemal problém.

„Čo budeš piť?“ opýtala som sa ho.

„Bárs aj to čo ty.“

„Dva dvojité bavoráky,“ rozkázala som. „Treba dohnať stratený čas,“ vysvetlila som mu, keď som zbadala jeho pobavený pohľad.

*****

 Ráno ma zobudil smäd a bolesť hlavy skôr ako ostré slnko. Ležiac na veľkej mäkkej posteli som hľadela na modro belasí strop.

,Počkať! Prečo hľadím na modrý strop? Doma predsa nemám žiadny modrý strop!' preblesklo mi hlavou. Prudko som sa posadila, čo môj stav len viac zhoršilo. Hlava sa mi zakrútila a hodnú chvíľku som musela počkať kým sa so mnou prestane hýbať celý svet.

Izba v ktorej som sa nachádzal bola priestranná a pomerne uprataná. Na zemi sa povaľovalo zopár kusov oblečenia. Pri lepšom sústredení som si uvedomila, že sa pozerám na svoje tričko a džínsy z predchádzajúceho dňa. S hrôzou som si uvedomila, že som len v spodnej bielizni v cudzom byte a v cudzej posteli. Čo sa stalo predchádzajúci večer? Oslavovali sme. Pili sme. Priveľa sme pili. Čo bolo potom?

Zatvorené dvere do miestnosti sa odrazu pootvorili a dnu nazrela strapatá tmavovlasá hlava.

„Tak si konečne hore. Pripravil som ti raňajky. Zvyčajne ich nenosím do postele, ale dnes môžem urobiť výnimku. Predpokladám, že po včerajšku sa asi necítiš najlepšie.“

,Po včerajšku?! Čo sa do pekla včera stalo?!' pýtala som sa v duchu samej seba, keďže som sa pri pohľade na polonahého Ondreja nezmohla na slovo.