„Počula som o vašom prípade. Možno by som ťa teraz nemala zaťažovať tým mojím,“ začala Daniela, keď sme sa posadili do mojej kancelárii. V miestnosti sme boli len my dve, zatiaľ čo Ondrej čakal na najnovšie zistenia od Andrei.

„Tu predsa nejde len o prípad. Ide o moju sestru. Chcem vedieť o všetkom novom, čo ste zistili,“ povedala som rozhodne.

„Dobre,“ prikývla. „Podarilo sa nám identifikovať zvyšné dve krvavé škvrny, ktoré sa v tom dome našli,“ začala. „Krv patrila päťdesiatdvaročnej Elene Novákovej a jej šesťdesiat ročnému mužovi Richardovi.“

„Chceš tým povedať, že za únosom mojej sestry je dvojica dôchodcov?“ spýtala som sa pochybovačne.

„Znie to neuveriteľne, ale všetko tomu nasvedčuje.“

„Čo je to všetko?“

„Máme svedkov...“

„Čože?“ spýtala som sa zarazene. „Ako to myslíš svedkov?“ dostala som so seba. „Pátrali sme po nej šesť rokov. Vieš aká dlhá doba to je?“ vravela som čoraz viac rozrušene. Od zlosti sa mi do očí tisli slzy. Daniela iba ticho prikývla. „Za tých šesť rokov sa nenašiel jediný človek, ktorý by oznámil, že vie, kde by mohla byť,“ odmlčala som sa. Jazykom som si prešla po perách. „A ty teraz prídeš s tým, že máte svedkov?“ dokončila som.

„Mrzí ma to. Zisťovali sme si čo boli zač a ukázalo sa, že to boli veľkí čudáci. Podľa susedov nemohli mať nikdy deti, čo bolo aj častou príčinou ich hádok,“ vravela. „Jedného dňa, však hádky pominuli,“ opäť sa odmlčala a svoj vážny pohľad zakotvila v mojich očiach.

„Dôvodom tejto zmeny bol príchod malého, asi osemročného dievčatka. Čiernovláska vraj takmer nikdy nevychádzala z domu, aspoň tak to tvrdili susedia.“  

„Nemala čierne vlasy,“ prerušila som ju. Bola to pravda. Klárine vlasy boli tmavšie od mojich, ale neboli čierne.

„Áno, viem. Tiež ma to zmiatlo, ale keď som im ukázala jej fotku, tak ju spoznali. Prekvapilo ich, keď sa dozvedeli, že ju uniesli. Podľa všetkého ju pokladali za nejakú vzdialenú rodinu, o ktorú sa manželia mali starať. Navyše mala byť vraj v jednom kuse chorľavá a preto bola neustále pod zámkou,“ dopovedala. Nastalo ticho. Niekoľko sekúnd mi pripadalo ako večnosť.

„Ani trochu...,“ ozvala som sa konečne. „Ani trochu sa im to nezdalo čudné?“ spýtala som sa napokon.

„Mrzí ma to,“ odvetila. „Je tu, ale ešte niečo, čo ti musím povedať,“ začala opäť. Skúmavo som na ňu pozrela. Nepohla ani brvou, iba pokračovala. „Na záhrade toho domu sme našli ľudské kosti. Patrili Elene a Richardovi, po Kláre ani stopy. Ak aj je mŕtva, ako je to písané v tom liste, tak zatiaľ nevieme, kde je jej telo. Sľubujem ti, že urobím všetko preto, aby sme ho čo najskôr našli,“ dodala. Vtedy mi to došlo. „Neboli to ľudia, lež zvery, ktoré nemali, čo na tomto svete hľadať,“ odrecitovala som prvú vetu.

„Čože?!“ nechápala.

„Ten list,“ spustila som. „Neboli to ľudia, lež zvery...nie je to jasné? Ten kto písal ten list ich poznal. Vedel, že Kláru uniesli. To on...,“ odmlčala som sa. „To on ich zabil, aby ju od nich dostal, aby jej pomohol,“ hovorila som si teraz už skôr pre seba.

„Ibaže podľa toho listu zabil aj ju. Kde, ale pochoval jej telo?“

„Nemyslím si, že je nejaké telo.“

„Ako to myslíš?“

„Neviem. Nejako sa mi to celé nepozdáva. Prečo by sa teraz ozýval? Prečo by odrazu chcel, aby pravda vyšla najavo, ale nedal by nám možnosť sa s ňou dôstojne rozlúčiť?“ opäť som sa odmlčala. Všetko mi to začalo dochádzať. Odrazu mi to začalo dávať zmysel. Postavila som sa.  

„Vedel, že sa to dozvieme. Vedel, že v tom dome sa niečo stalo. Niečo zlé, ale za čo tentoraz nemohol. Musel vedieť, že nájdeme tie škvrny a aj telá,“ pozrela som na prísediacu Danielu, ktorej pohľad bol stále viac zmätený.

„Nechápeš to? Je niekde tu v meste, možno tu nebol celú dobu, ale teraz je tu. Dokonca tu možno nebol celých šesť rokov. Ale vrátil sa. Zistil, že sa niečo deje a uvedomil si, že čoskoro narazíme na jeho Pandorinu skrinku. Vedel, že sa Klárin prípad opäť otvorí. Preto ten list,  chcel to skončiť. Uzavrieť.“

„Áno, ale prečo by na seba upozorňoval? Skutočne si myslel, že sa tým viac nebudeme zaoberať?“

„To je otázka, na ktorú zatiaľ odpoveď nemám. Možno to bol iba jeho obrovský prešľap. Jedno je, ale isté,“ prešla som sa po miestnosti. „Stále je tu možnosť, že Klára,“ otočila som sa k nej. „Že moja sestrička žije. Dokonca je viac než pravdepodobné, že ak je nažive, tak je s ním,“ dokončila som nadšene. Tento nový obzor do mňa vlial neskutočné množstvo novej energie a nádeje, ktorá sa vytratila už pred šiestimi rokmi.

Z narastajúcej eufórie ma vytrhlo prudké otvorenie dverí. „Máme ho!“ zvolal na mňa môj kolega a rýchlym krokom kráčal preč. Neprešla sekunda a bola som mu v pätách.