„Dobrý deň, poručíčka Hanová...“ začala som sa preukazovať mladému strážmajstrovi, ktorý stál pri zeleno-bielej policajnej páske, ktorá zakazovala vstup všetkým nevítaným.

„Konečne Megi. Kde toľko trčíš?“ oslovil ma familiárne poručík Peter Kras, kolega, ktorý ma ráno zobudil svojím telefonátom.

Moje celé meno je Margaréta Hanová, ale takmer všetci ma odjakživa volajú Megi, rovnako to nebolo ani v práci. Teda pokiaľ sa chceli vyhnúť oficiálnemu osloveniu „poručíčka“ a navyše, keď išlo o priateľov, akým bol aj Peťo.

„Prepáč, že spávam v pyžame...,“ odvrkla som mu a hoci som chcela ešte čosi dodať, humor ma prešiel vo chvíli, keď som sa postavila pred zohavené telo mladého dievčaťa, ležiaceho v piesku detského ihriska, ktoré sa v našom parku nachádza a ktorému sa už venoval náš obhliadajúci lekár Tomáš Žák.

Dievča mohlo mať nanajvýš osemnásť rokov, čo sa však dalo identifikovať iba na základe jej tela, keďže jediný kúsok odevu, ktorý mala na sebe bol šál, ktorý mala úhľadne obtočený okolo krku. Ďalšia vec, ktorá komplikovala jej identifikáciu bola skutočnosť, že tvár mala tak dokaličenú, že jediným miestom, ktorý sa dal na nej identifikovať boli opuchnuté modré pery, zatiaľ čo oči alebo nos by ste len tak neobjavili.

Ruky a nohy mala napevno zviazané hrubým lanom, až jej zmodrali všetky prsty.

„No do riti,“ zanadávala som pri tej hrôze, ktorá sa mi pri pohľade na ňu naskytla.

„Kroťte svoje emócie poručíčka Hanová,“ ozvalo sa mi za chrbtom.

„Prepáčte pane,“ ospravedlnila som sa kapitánovi Zimovi, môjmu nadriadenému.

„O čo tu ide?“ spýtal sa.

„Telo patrí zatiaľ neidentifikovanému dievčaťu. Podľa lekára je mŕtva niečo cez dve hodiny, okrem toho mohla mať okolo sedemnásť nanajvýš osemnásť rokov. Všetko ostatné ukáže až pitva,“ oboznamoval ho zatiaľ s našimi chabými informáciami môj kolega.

„Kto našiel telo?“ spýtal sa opäť kapitán.

„Telo našla istá pani Katarína Šmitová, chodí sem takmer pravidelne behávať aj so svojím psom, ale tentoraz ju nepočúvol a vbehol sem,“ odpovedal.

„Dobre,“ povedal kapitán zamyslene a obrátil sa na mňa s Peťom. „Poručík Kras spoločne s poručíčkou Hanovou povediete vyšetrovanie. Ihneď ako budete mať nejaké nové informácie, hocako dôležité, tak mi okamžite dáte vedieť, je to jasné?“ spýtal sa prísno.

„Áno pane,“ odvetili sme jednohlasne.

„Fajn,“ povedal, ešte nám obom venoval prísny pohľad, no napokon nám ukázal chrbát a odišiel preč.

„Takže telo sa našlo presne tu?“ spýtala som sa Peťa a svoju pozornosť som opäť namierila smerom k pieskovisku.

„Áno.“

„Nejaké stopy?“ ozvala som sa opäť.

„Zatiaľ nič,“ odvetil.

Pomaly som sa prešla okolo pieskoviska, poriadne ho skúmajúc.

„Nie je to čudné?“ spýtala som sa a ukázala na uhladené miesta na pieskovisku.

„Čo máš na mysli?“

„Čo uvidíš, keď si odmyslíš stopy, ktoré smerom k telu zanechal doktor?“

„Telo v piesku,“ odvetil stručne.

„Áno a nie je to čudné?“

Neodpovedal, tak som pozrela na neho. Na tvári sa mu zračil trochu zmätený pohľad, tak som sa mu to rozhodla vysvetliť.

„Vôbec žiadne stopy,“ začala som.

„Veď to som ti už aj ja povedal.“

„Ale ako sa tam to telo potom dostalo? S istotou vieme, že nelietal, je tak?“ položila som rečnícku otázku a pokračovala som. „To jednoducho vzal telo, dal ho do stredu pieskoviska a potom zahladil všetky svoje stopy, ktoré v piesku zanechal? Navyše podľa uhladeniu piesku to vyzerá akoby použil hrable alebo čo...“ vysvetľovala som.

„Mám to chápať tak, že hľadáme poľnohospodára, ktorý zbožňuje jatky?“ opýtal sa ma Peter so zdvihnutým obočím.

„Skôr by nebolo od veci zamerať sa na človeka, ktorý by mohol žiť niekde poblíž. Veď koľko času na to celé mal? Mŕtva je len dve hodiny a keď k tomu pridáme cestu spolu s uprataním, tak koľko času mu zostalo na  zmiznutie bez stopy?“ kládla som nezodpovedané otázky.

„Máš úplnú pravdu,“ súhlasil môj partner. „Práporčík Šebo,“ zavolal na jedného z policajtov, ktorý sa tam tiež ponevierali. „Pán poručík,“ podišiel k nám.

„Vezmite niekoľko mužov a prehľadajte domy v okolí, čo ja viem, takých pätnásť minút odtadeto?“ spýtal sa a pozrel na mňa. Prikývla som. „Vezmete si na starosť severné a západné okolie, my s poručíčkou Hanovou prejdeme južné a východné. Ak by ste na niečo natrafili dajte nám ihneď vedieť,“ dodal.

„Megi, niečo by ste mali vidieť,“ zavolal nás k sebe Tomáš.

Podišli sme teda k nemu vo chvíli, keď si prezeral krk obete, ktorý bol dovtedy skrytý pod šál.

„Čo pre nás máš?“ spýtala som sa ho.

„Pozrite sem,“ povedal a ukázal na niečo na jej krku.

„Jednotka?“ spýtala som sa nechápavo, keď som mala možnosť vidieť, že má na krku vyrezané rímskou číslicou číslo jedna.

„Jednotka, alebo skôr prvá,“ poznamenal Peťo.

„To by potom znamenalo...“ odmlčala som sa.  

„Že chystá aj ďalšie zverstvá,“ dokončil Peťo za mňa.

Krv vo mne začala vrieť, ruky som zovrela v päsť. Pokoj, myslela som si. Bude to dobré, predsa mu nedovolíš, nech je to ktokoľvek, aby ešte niekomu ublížil.

Ty ho dostaneš, myslela som si upokojujúc sa.