Chodba bola dlhá a prázdna. Okrem môjho zrýchleného dychu a kroku bolo počuť iba bzučanie svetla, ktorého žiarovka to už bude mať čoskoro sa sebou.

To však bola vec, ktorú som veľmi rýchlo odignorovala. Mala som len jeden cieľ. Jeden jediný cieľ. Ale aký? Čo alebo koho som to vlastne hľadala? Nie, nie čo, ale koho. Áno.

Vedela som, že nehľadám nejakú vec, hľadala som konkrétnu osobu, ale bez tváre. Kto si? Ako si sa dostal do môjho života? Prečo ťa hľadám a nemôžem si spomenúť na tvoju tvár? Tvoje oči, boli modré, či hnedé? To je teraz jedno. Zastala som a poriadne sa poobzerala. Dlhá chodba predo mnou a dlhá za mnou. Ako dlho som už tu? Koľko som už prešla? No chodba, ktorá mi otvárala svoju náruč sa líšila od tej, čo ma práve zo svojho zovretia vypustila.

Bola chladná a tmavá, taká chladná až mi po chrbte prebehli zimomriavky a boli na nej dvere.

Obrovské množstvo dverí, ktoré predo mnou určite niečo skrývali a ja som bola odhodlaná zistiť čo. Zhlboka som sa nadýchla a pristúpila k prvým. Natiahla som ruku po kľučke a s hrôzou som zistila, že sa až neuveriteľne trasiem. Vedela som však, že na mojej triaške sa zima podpísala len nebadane. Väčší podiel na nej mal strach, úzkosť a napätie, ktoré som cítila. Čo ak tam ozaj niečo nájdem?

Pravda je, že ma viac desila myšlienka, že tam nenájdem vôbec nič. Napokon som tie dvere otvorila. Prekvapilo ma, že nakoľko dvere vyzerali veľmi staro, otvorili sa úplne ľahko a potichu. Stačil mi jediný krok aby som zostala stáť v nemom úžase.

Odrazu som sa pozerala na neskutočne veľa kópií samej seba. Miestnosť bola veľká a každú stenu tvorilo niekoľko zrkadiel, tak som sa tam videla asi miliónkrát. Pristúpila som bližšie a obzrela si dievčinu, ktorá na mňa vyvaľovala udivené oči.

Ak mi tým aj niekto chcel niečo povedať, jediné, čo ma v tom momente napadlo, bolo to, že vyzerám otrasne. Vlasy som mala vo vrkoči, ale kde-tu mi niektorý z gumičky už dávno vybehol. Oblečenie som mala špinavé a pod očami som mala čierne kruhy. Možno mi tým naozaj chcel niekto len povedať, aby som sa skôr ako nájdem koho hľadám, dala do poriadku. Mýlila som sa. Ako som urobila ďalšie dva kroky do stredu miestnosti, dvere sa s obrovským buchnutím zavreli a zrkadlová sála sa pred mojimi očami začala meniť na malú sklenenú kocku. S hrôzou som totiž zistila, že zrkadlá sa posúvajú a celá miestnosť sa nebezpečne zmenšuje. Ešte väčšiu paniku vo mne vyvolal fakt, že ja som stála uprostred celého toho divadla.

Keď už boli zrkadlá tak blízko až som sa ich mohla dotknúť začala som kričať. Nie!!!

Vtedy som sa zobudila. Hoci mi srdce splašene bilo a oči som mala dokorán, pomaly a isto ma začal zaplavovať pocit bezpečia a radosti, že to celé bol len veľmi zlý sen.

Poobzerala som sa po izbe. Ešte stále bola hlboká noc a jediné svetlo v nej bolo spôsobené zapnutým televízorom, kde sa dvaja kuchári snažili niečo pripraviť. Vstala som a šla k oknu.

Obloha bez hviezd sľubovala zamračené ráno, čo ma nijako nepotešilo. Očami som blúdila po tmavej ulici, kde som očami narazila na iný pár očí. Pozoroval ma a ani ho nenapadlo odvrátiť zrak, kde zbadal, že som ho spozorovala. Zvláštne na tom všetkom bolo to, že ma to nevydesilo.

Namiesto toho som schmatla župan, prešla na chodbu, kde som sa obula a vyšla som von za neznámym. ,, Kde je?“ zašomrala som si pre seba, pretože na mieste, kde pred tým stál už nebol nik. Vyšla som zo dvora a opäť sa poriadne poobzerala. Ďalší sen? Nie, to nebol sen. Určite tu ešte pred dvoma minútami stál a hľadel mi do očí. ,, Do pekla, kde si?!“ zvolala som do tmy.

Bolo mi úplne jedno či ma niekto počuje, alebo či náhodou niekoho môj hlas vytrhne z krásneho sna. ,, No tak, kde si?“ zvolala som opäť, ale márne. Dotyčný tam buď už nebol, alebo sa zjavne snažil o to, aby to tak vyzeralo. Vzdala som to a tak som sa vrátila k bránke svojho domu.

Odrazu som sa cítila zvláštne, tak bezbranne a zároveň pokojne. Prinútila som sa otočiť. Bol tam.

Stál rovno za mnou. Hľadel na mňa prenikavými zelenými očami. Jeho havranie vlasy sa mu neposlušne kučeravili a ústa mal stisnuté do tenkej linky. Bez zábran som ho tuho objala. Spomenula som si. Toto je tá tvár, ktorú som vo svojom sne, tak márne hľadala. Tvár muža, ktorý mi je tak blízky a zároveň úplne neznámy. No, či som o ňom doteraz len snila, bolo vedľajšie. Niekde v mojom srdci to bol on, na koho som zabudla, ale už nikdy nezabudnem. Už nie, už ho držím vo svojom náručí a nikdy nepustím.

Nikdy.