V ten deň si mi úsmev tvoj daroval,

úplne som vtedy onemela.

Chcel si po mne len jediné a to sľub.

Sľúbila som ti, že ťa neopustím,

že budem navždy pri tebe.

Teraz ťa nemôžem nájsť,

neviem, čo sa stalo.

Pocit mám, že som všetko pokazila,

ale neviem, čo.

Nie si tu a ja som sama,

pocit mám, že nedýcham.

Pozerám sa okolo seba,

vidím tváre, ale nikoho nepoznám.

Buď pri mne ako doteraz,

veď nemôžem byť bez teba.

Aspoň na chvíľku zjav sa tu,

nech viem, čia je to vina, že

sme si zostali takí cudzí.  

Prechádzam po tichých uličkách,

miestami sa mi zdá, že ťa vidím.

Pozriem sa bližšie,

skutočne si to ty.

Zbadáš ma, ale nezastavíš.

So sklopeným zrakom kráčaš nemo ďalej.

Rozbehnem sa za tebou,

padám.

Nič, ani sa len neobzrieš.

Nevzdám sa!

Ruky dám v päsť,

postavím sa na nohy a opäť bežím za tebou.

Neutekaj pred nami,

nie si jediný, kto trpí.

Dobieham ťa,

rukami ťa pevne objímam

s odhodlaním, ťa už nikdy nepustiť.

Obzrieš sa, vykúzliš ten svoj úsmev.

,,Konečne si tu,“ povieš a ja viem,

že už nikdy nikto z nás nedopustí,

aby sme sa odcudzili.

Už nie.