13. kapitola

Nové spojenie

Nenápadným, ale zároveň náhlivým krokom som vstúpila na oddelenie.

Jeden krok vpred

Jeden krok vzad

A to celé ešte raz

Mám pocit, že mi patrí svet

Úsmev na perách

Osud v rukách

S poh

11.

Slová vzala minulosť

Úsmevy viac nevídať

Tváre máme kamenné

Čo sme mali nie je viac

Je smiešny ten kto vraví

Čas zahojí

K

Ahojte!

prerobenú verziu môjho fantasy príbehu Nový svet môžete nájsť na 

„Musím uznať, že keby mi niekto ešte včera ráno povie, že skončíš v mojej posteli, tak ma poriadne rozosmeje.

http://poviedkyonevere.sk/clanok?article_item=pretoze-ta-milujem&skin=poviedky

„Dovola

„Počula som o vašom prípade. Možno by som ťa teraz nemala zaťažovať tým mojím,“ začala Daniela, keď sme sa posadili do mojej kancelárii.

Vrátila som sa na oddelenie. Telefóny neprestávali vyzváňať.

 V ten deň bola vonku pekelná páľava. Akoby k nám peklo bolo omnoho bližšie ako inokedy.

     „Definitívne rozhodnutie?“ pozrela som na Peťa. Bolo pol desiatej večer a my sme spoločne sedeli v malom miestnom, ale za to našom obľúbenom bare.

„Tak?“ pozrela na mňa pani Iveta Cínová, keď som asi po stý raz zložila telefónne slúchadlo. Čas neuveriteľne rýchlo pokročil.

Bolo pol šiestej ráno a ja som s čiernymi kruhmi pod očami odomkla dvere svojej kancelárie.

Unavenú tvár som si opláchla studenou vodou a bez toho, aby som si ju utrela som sa zadívala na svoj odraz.

„Smiem vám niečo ponúknuť?“ spýtala sa, keď sme sa usadili.

„Nie, vďaka,“ odvetila som rýchlo a počkala kým sa aj ona posadí.

„Pani Gertzová, je vás man

„A ostatní?

„Dobrý deň, poručíčka Hanová...“ začala som sa preukazovať mladému strážmajstrovi, ktorý stál pri zeleno-bielej policajnej páske, ktorá zakazovala vstup všetkým

Otvorila oči. Miestnosť bola zahalená do tmy. Všade bolo cítiť pleseň a zatuchlinu starého  miesta. Ležala na niečom tvrdom neschopná sa pohnúť.

Úsmev vraví – bude to fajn

No zo srdca prach zostáva

Neviem, čo viac povedať mám

Odchádzaš – šťastnú cestu maj

Slza sa v mori str

„Je to naše tretie výročie a stále je to o tom istom,“ vyčítala som mu.

„Je mi to ľúto, ale jednoducho som sa skôr z práce nedostal.“

„Za tú dobu