Boli letné prázdniny a mne v hlave neblúdilo nič iné, len myšlienka na zajtrajšok. Vždy som veľmi rada chodievala spať ku Mery, aj keď som tam poznala len štyri steny domu. Už bolo neskoro a pomaly som zaspávala. Ráno prišlo ani nevidieť. Vstala som s neskutočne širokým úsmevom na tvári. Pobalené veci ma už týždeň čakali v rohu izby. Vyskočila som z postele, rýchlo sa upravila a ešte rýchlejšie vybehla z bytu tak, že som sa skoro nestihla rozlúčiť s mamou. Cestu na autobusku som mala za 15 minút aj keď mi to zvyčajne trvá pol hodiny. Konečne som nastúpila do autobusu, zapla si mp3ku a s nadšením pozorovala míňajúce sa domy za  sklom.

                                                 * * *

Na zastávke ma čakalo vrelé objatie. "Konečne si tu. Už som myslela že neprídeš", privítala ma Mery s úškrnom na tvári. "Dnes pôjdeme von aj s ostatnými", povedala. Síce som zo začiatku nesúhlasila, predsviečanie netrvalo dlho. Po dôkladnej domácej príprave na nových ľudí sme sa vybrali von. "Čo keby sme išli stanovať", prehlásila Mery po veľmi dlhom mlčaní. "A kam? No na strelnicu. To je kde? V lese za Suchou. A máš stan? Nie, ale Lucia má. A to je kto? Veď spoznáš." A znova nastalo to ticho. Sedeli sme v krčme a čakali na ostatných. Asi po pol hodinke začali všetci prichádzať. Spoznala som veľmi veľa nových tvárí a niektorých mená som si nedokázala zapamätať na prvýkrát. A zrazu tam vkročil on. Bol vysoký, zelenooký chlapec. Pozrel sa na mňa a povedal:"Hm ahoj. Teba ešte nepoznám. Ja som Ondrej, ale volaj ma Andro." Mlčky som vypliešťala oči a on stále stál, díval sa na mňa a čakal kým mu poviem svoje meno. Mery však rýchlo zachránila situáciu:"Volá sa Jana a je to moja spolužiačka." Vtom sa ozval jeden z partie:" Počul som, že sa chystáte stanovať." A to bola výborná príležitosť, ktorú Andro okamžite využil:"A to sa nebojíte? Samé v lese..." "Ako vieš,že budeme samé? My sme s vami počítali od začiatku", odvetila Mery. Moje oči už pomaly dosahovali úroveň nosa. "Tak ideme už?", opýtala sa Mery a ja som jej len prikývla. Šli sme ku Lucii po stan a na strelnicu sme šli ja, Mery a Lucia. V mysli som mala stále jeho úsmev. Už som to nedokázala vydržať, tak som sa medzi rečou nenápadne opýtala:"A, ehm, kedy prídu chlapci?" "Aha, tak tebe sa zapáčil Andro?", podpichla do mňa Mery. "Nie... len... som bola zvedavá." Mery sa na mňa uškŕňala ako to len šlo a povedala:" Vraj donesú aj prekvapenie." Moc ma zaujímalo čo to asi tak môže byť. Zatiľ, kým ešte bolo svetlo sme nanosili drevo na oheň. Asi za 15 minút už bola tma a za ďalších 15 minút prišli chlapci, založili oheň a to prekvapenie bola fľaša lacného nášho veľmi obľúbeného vína. A z Androvej ruky poputovalo rovno ku mne. Ževraj hostia idú ako prví. A takto začal veľmi dlhý večer.

POKRAČOVANIE NABUDÚCE ;)