13. 01. 20 Kamenice (tanvaldská)  

Staré dobré zaklínadlo hovorí: „Ako na Nový rok, tak po celý rok“, čo pre vodáka znamená: Ak (alebo aký) záber urobíš na Nový rok, tak pádluješ po celý rok“. Vodácka múdrosť v kombinácii s nešťastnou trinástkou urobili svoje. Ani sme nemuseli dlho čakať a máme tu prvú jarnú vodu.

Nie nemýlim sa, nie je to preklep, dátum sedí a vy dobre vidíte, a aj dobre  čítate. Že  je január? No a čo?! U nás, na západe, môžeme mať jar kedy chceme, napríklad aj v januári. Takže máme tu jar,  a čo sa robí na jar? No čo?  Na jar sa predsa člnkuje! Nedočkaví vodáci sa vyroja na vodu a je im úplne jedno, či vzišla zo snehu, či z neba alebo aj z priehrady.

Celé to vyprovokoval vlastne spolupáchateľ Rišo. Bol to on, ktorého sme chceli brať na zodpovednosť v prípade nezdaru. No a potom sa to už prevalilo ako malá povodeň; hrádza sa pretrhla a vyprahnutí splavovači sa len tak hrnuli na lodenice a do áut. Neboli sme veru jediní, ktorí vymetali pavučiny z lodí.  Z lodenice sa vydalo na cesty a rieky niekoľko skupín.

Pôvodne sme rozmýšľali nad Smědou, ale nakoniec pre nízky stav sme sa všetci zišli na Kamenici (na tanvaldskej - okrem nej sú v Čechách ešte aspoň dve ďalšie). Miesto nástupu na rkm 11,5 sa síce  volá Plavy, ale v skutočnosti to vyzerá ako také malé smetisko.

Vodný stav bol priaznivý, a tak po nevyhnutných úkonoch, ako prezliekanie sa, prevážanie áut či  blúdenie,  dostávame sa k samotnému aktu vstupu na rieku resp. do rieky. Vzhľadom na náš prvý tohtoročný výlet na prvú riečku, nalodenie nastáva pomerne neskoro. Ku všetkému sa na vode ešte aj trocha rozťaháme a motáme. Dokonca sa nám stane aj to, že nás predbehne nejaká razantnejšie a agresívnejšie jazdiaca partička. My sa však neponáhľame, tvárime sa, že máme dosť času. A ten čas niektorí z nás aj využívajú: napríklad na plávanie, prenášanie, hranie sa na náhodných a vhodných miestach, na opakovanie niektorých úsekov a pod. 

Na Držkovských schodoch (rkm 10,60) teplé jarné počasie zlákalo Martina k prvej rozplavbe. V  „Okýnkach“ (rkm 9,0) boli dva spadnuté stromy, tak sme ich opatrne preniesli a svojím počínaním sme nakazili aj ďalších borcov. Nestálo to zato pokúšať. Načo zbytočne riskovať, hoci možno, že ten prvý by aj šlo ako-tak preskočiť, ale ...

Tu niekde sa začína aj povestná perej „Prádelna“. Sváťu to na vode prestalo baviť, a tak si urobil peknú jarnú prechádzku a kus pešej turistiky. Nasleduje „Navarovská soutěska“ (rkm 8,0), kde extrémne vysoká teplota vyhecovala Jirku ku kúpaniu. Medzi inými hydromasážnymi prvkami bol k dispozícii pre osvieženie aj sifón.

Pekným miestečkom v poradí bol „Tobogán“ (rkm 6,7). Tu sme sa s Cyrilom na chvíľočku pristavili aj vo valčeku, a keďže sme sa od hanby nemohli vode pozrieť do očí po prúde, tak zbytok sme cúvali.

Pri pátraní po pôvode názvov jednotlivých perejí či úsekov sme sa v odporúčanej literatúre – v „Kilometráži českých riek“ – dočítali, že tieto poetické názvy romantických miest, ako „Prádelna, Držkovské schody, Tobogán“ a pod. vyjadrujú vodákove pocity na vode na onom mieste, jeho  citové rozpoloženie. A skutočne. Nejeden z nás sa „rozpoložil“ a „pocítil“...

Veľké finále predstavuje asi štvormetrová hať – kolmý skok, v ktorom sa ovlažili akurát Rišo s Cyrilom, ostatní bez nátlaku a dobrovoľne preniesli. V ten deň sme prosto už nemali viac chuť namočiť sa. Ešte pred cieľom bol taký jeden pološikmý-polokolmý skok; tiež umelá hať, ktorá si nezasluhovala asi nič viac okrem prenesenia.

S pocitom dobre odpádlovaného splavu sme skončili pri moste v Jesenném, na rkm 3,6, odkiaľ sme sa po prezlečení, naviazaní a vyúčtovaní rozutekali domov.

Bolo to „všehovšudy“ asi 8,1 km na vode WW1-4.

  

Ostávam s priateľským pozdravom:  Dopádlovania

 

Ahoj!                                                                                                                                Ja