Ahoj ľudkovci

 

Príliš som sa Vám asi zatiaľ nepredstavil. Budem to robiť ale asi postupne vo svojich príspevkoch na tieto stránky. Keďže ma Vlado Preložník pred časom požiadal, aby som tu niečo popísal o vode, tak Vás zase budem obťažovať výbermi zo svojej mokrej kroniky. Už som prvé dva splavíky uverejnil a postupne asi uverejním aj ďalšie, ktoré uznám za hodné a vhodné. Aby som trocha navnadil, tak nebude to vždy len hladká voda, bude tam aj niečo z vody divokej, nielen v našich končinách – na Slovensku či v Čechách ale aj čosi exotickejšie. Pokúsim sa trocha spropagovať moryakovanie =  seakajaking niekoľkými výpravami. Sem tam niečo šupnem zo zimných vodáckých úletov – takým bola aj Vianočná Sázava mimochodom. Dnes to bude ďalšia zimná záležitosť od našich južných susedov.  Možno niektoré veci rozvláčim na spôsob akýchsi internetových vodáckych webblognetnovel.

Budem však rád, keď tu nájdem čosi aj od iných vodákov, nech sa tá sekcia nevolá nadarmo: „ Splavujete rieky?“ Rád si prečítam totiž vodácke príbehy iných ľudí veselo či vážne, z domova či z cudziny.

No a tu je sľubované vyprávanie:

31.01.2004 – Hévíz, Maďarsko

Hévíz – keď vodák sa predčasne prebudí zo zimného spánku 

Tí skôr narodení si určite pamätajú časy, kedy tu vyčíňali studené zimy a studená vojna. Veľa sa vtedy v rámci ostbloku necestovalo, ale na vodu sa predsa chodilo a neraz na miesta, kamby sme sa radi vrátili aj teraz po otvorení hraníc. A predsa bolo v tých časoch aj čosi teplého okrem piva. Boli to vodácka spolupatričnosť, nadšenie a hromadné akcie. Medzi jednu z nich síce  pomerne nenáročnú ale za to zaujímavú a atraktívnu patril splav malej bezvýznamnej riečky v Maďarsku – riečky Melegvíz. Jej vznik a zánik je spätý s výčinmi civilizácie zrejme v mene pokroku, svetlej budúcnosti a iných tých nezmyslov nám vtedy vlastných.

Zaujímavá bývala teplou vodou a hlavne výskytom veľkého počtu H2O pozitív jedincov v zimnom období. Bohužiaľ patrí už k minulosti, hovoriť o nej môžeme len v minulom čase a uctiť si ešte tak jej pamiatku minutou ticha.

Je zaujímavé čo všetko sa ináč v tejto našej susednej krajine splavuje, to by ste neverili. Stačí zoskupiť pár molekúl H2O a hneď tam parazituje vodák.

Po minúte ticha sa však porozhliadnime kam za teplou vodou okrem umývadla či vane alebo sprchy.  Túlanie sa po internete a otravovanie kdekoho aj prinieslo aký taký výsledok. Heuréka! Je tu Hévíz! Snažím sa to so svojimi dezorientačnými schopnosťami lokalizovať.

A tak v posledný januárový víkend roku 2004 (31. 01.) po dôkladnej príprave a prizvaní zahraničného pozorovateľa z Čiech sa schádzame na lodenici spolu s Petrom (obeťou mojich nápadov), aby sme túto možnosť preverili. Podmienky priam ideálne, plno snehu, teplota ráno mínus šesť (aj keď sa v priebehu dňa vyštverala až na dva stupne nad nulu). Naväzujeme tri kajaky na auto, tradične sa motáme, šuchtáme a riešimu rovnicu o troch kajakároch a dvoch pádlach. Konečne vyrážame smerom k štátnym hraniciam. Pri zdolávaní tejto prekážky sa snažíme milo usmievať a nevyčnievať príliš z radu občasných lyžiarov. Blázni teraz v zime sa člnkovať. Kto to kedy videl. Kam len to ľudstvo speje? V rámci asi colnej deklarácie sme deklarovaní za duševne menej spôsobilých. Nášmu sluchu neušla poznámka jedného uniformovaného ženského orgánu: „ Idioti!“

Po vyrovnaní sa s týmto hodnotením sa uberáme po trase Mosonmagyaróvár, Csorna, Sárvár, Sümeg, Hévíz, do cieľa automobilovej výpravy a začiatku a zároveň konca vodáckej. Keďže sme boli iba jedným autom a nikto nechcel ostať šoférovať, tak teda aj cieľa vodáckej výpravy.  Darmo sa som pred odjazdom snažil urobiť radosť kamarátom tým, že vyhrali jednodenný poznávací zájazd k južným susedom, ktorého podmienkou je platný cestový doklad a vodičské oprávnenie. Zo skromnosti a pocitu nezaslúženej výhry sa všetci vzdali.

Čakal nás teda taký malý okruh ťahajmakaj horedole.

Na parkovisku nachádzame auto s prívesom na lode, tak nás hreje pocit, že nie sme jediní svojho druhu a teplotu asi dva stupne nad nulou. Sklamanie! Žiaden opar nad vodou, žiadne parné kúpele a efekty kajakárov vynárajúcich sa z hmly. Ale čo už, keď sme tu. Hor sa na vodu, veď už je aj kopec hodín. Našťastie to po vode celkom ide, až po prvú prekážku charakteru priepuste. Tu machrujem na asi polmetrovom stupni a s nervami nadranc ho skáčem. Ináč splavný je aj na gumenej čižme vhodnej veľkosti, tak to na cudzej lodi až tak nebolí. Cestou okolo akéhosi bývalého JRD kravy čumia ako teľatá na nové vráta. Postupne stretávame aj iných H2O pozitív jedincov na turistických štvorkanoe, ktorí sú udivení, že vyšli na vodu aj divokovodní jazdci. K tomuto záveru dospeli po zhodnetení našich plastových lodí veľkosti XXL a opovrhnutiahodného zvyku, že sme si zobrali vesty. Podľa mňa keby zbadali na brehu cyklistu s plávacou vestou alebo úzkostlivého rybára s vestou na brehu, tak by ich mali tiež za extrémnych jazdcov na vode. Lebo oni teda vesty nemali, česť výnimkám. Vodné vtáctvo pred nami v panike uteká, a to je škoda, lebo je to asi jediný kus možno nedotknutej prírody. Rieka totiž pripomína miestami výtvor unudeného bagristu a buldozéristu, ktorí konajú na popud rádoby vodohospodárov. Tak sme naše znalosti v oblasti ornitológie nemohli príliš rozšíriť a okrem druhu kurča s drobkami a kurča bez drobkov sme moc toho nespoznali, kde tu kačica či alebo vrabce rôznej veľkosti a farby.

A sme pomaly v polčase trasy, otáčame sa. Uznanlivo pokyvujeme pri otočke na dvoch dobrovoľne kúpajúcich sa. Sme rôzni a ženský orgán na hranici mal možno pravdu. Pomaličky sa uberáme nazad s výnimkou Petra, ktorý sa ponáhľa za maďarskými vodákmi, lebo mu neverili, že ich ešte cestou nazad trhne. Škoda len, že kľúče od auta som mal ja. Preškoda. No ale potom sa nás a aj kľúčov dočkal a zahájili sme vylodenie a naviazanie.

Čo dodať na záver: boli sme, videli sme, nezmrzli sme. Či pôjdeme aj za týždeň, keď pôjdu Petrovi kamaráti z Maďarska, to nie sme presvedčení. Hádam, asi raz stačilo. Nie že by sme boli mäkkí.....

To však neznamená, že viac a väčších bláznivostí sa nezúčastníme a že nám viac šibať nebude.

 

S pozdravom
Dobré s nami a reuma preč!
sa s Vami opäť lúčim

 

Ahoj

 

Ja

 

Pár faktov vážnejšie

Potok Hévíz vyteká z rovnomenného jazera s teplou vodou, kde sa nachádzajú aj kúpele a tvorí vlastne kanál odvádzajúci vodu z jazera, až po cestný most na trase č. 75 kde sa vlieva do potoka Gyöngyös, ktorý sa vlieva zase do riečky Zala. Dĺžka celého toku je asi 12 km až po ústie do Zaly. Oplatí sa pokračovať po Zale ešte 3 km po most – fenékpusztai, kde možno plavbu ukončiť. Tok je pomalý a charakter koryta pripomína miestami skôr regulovaný kanál než riečku a nie je teda krajinársky najzaujímavejším. Sú tu však aj miestami lesmi či hájikmi porastené brehy, ktoré celkový dojem slabo vylepšujú. Krajinársky zážitok vylepšuje hojný výskyt vodného vtáctva, od kačíc a vodných sliepočiek počnúc, cez labute, volavky či kde tu rybárik a iné.

Šírka koryta je  cca od 2–3 m do cca 10 m. Koryto riečky je často zarastené vodnými rastlinami a brehy sú lemované rákosím, sem tam je v toku padnutý strom. Voda údajne nikdy nezamŕza ani za najchladnejších zimných dní. Na východiskovom mieste je teplota vody 23–24 stupňov a postupne po prúde rýchlo chladne.

Rieka je splavná aj na kanoe aj na kajaku. Kvôli občasným prenáškám je možno kajak výhodnejší.

Z praktických dôvodov nezačíname v jazere ale pod rybou farmou (chov úhorov). Začiatok v jazere by znepríjemnila prenáška spomínanej farmy. Je príjemný slnečný deň, ortuť teplomeru sa vyštverala na jeden – dva stupne nad nulu. Cca po dvoch kilometroch plavby je prvá prenáška akéhosi stavidla či priepuste (na plastovom kajaku možno pri otvorenej priepusti splaviť), výška cca 0,50 m ), rieka tu odbočuje doprava a cca po 100 metroch sa zase uberá smerom na juh. Zakrátko dosiahneme ústie potoka Gyöngyös a keď minieme most na ceste č. 75, koryto sa rozšíri. Onedlho sa dostávame k mostu na trase č. 76, čo vlastne je hať so spodným priepustom. Tu by nás čakala cca 100 m prenáška, ale vzhľadom na pokročilú dobu a naše auto na začiatku trasy otáčame lode nazad a vraciame sa. Podľa informácií maďarských vodákov rieka je za prenáškou aj tak zamrznutá, a tak zrejme plavba do Zaly by bola značne komplikovaná. O tom nehovoriac, že oblasť Malého Balatonu je súčasťou rezervácie, kde by plavba asi nemala byť vykonávaná ak sa nemýlia naši informátori.

Domáci vodáci však navštevujú riečku pomerne často.

  

Text: Ja ( Jano Gazda )

Foto: Peter Batka

Keďže zlyháva technika, tak fotečky asi zase nebudú...