Aby neostalo pri sľuboch, tak som sa zase rozhodol obťažovať Vás nejakým tým vyprávaním z vody. Tentokrát trochu priostríme a pritvrdíme vodu a trochu sa aj vzdialime od domova.

Bulharsko 16. 04. -  25. 04. 2004

Bulharsko

– balkánsky experiment

 

Po minulé roky naše cesty za mokrým dobrodružstvom v Grécku, či Turecku viedli zakaždým  cez Balkán, cez Bulharsko. Nedalo sa nevšimnúť bulharské rieky našimi vodákmi už zabudnuté, pohrdnuté, či ešte nepoznané, alebo považované za nezaujímavé.  Voda tam každopádne je, ako vo väčšine slušných krajín, ktoré vlastnia aké - také hory, alebo more. Pri prejazde okolo neznámych riek a „bystríc“ sme tak tipovali čosi okolo WW 0 max. 2-3. To sme však ešte netušili, čo skrýva napr. Struma schovaná za tunelom v Kresnenskom priesmyku a ďalšie riečky, ktoré sme ešte nepoznali.

Po predošlej výprave do Turecka začala byť v zime, a hlavne blížiacou sa jarou,  stále aktuálnejšia a pálčivejšia otázka: „Kam na vodu na jar?“ Žeby to Bulharsko ? Veď nie je až tak ďaleko a môže to byť pomerne lacný špás, aj v prípade nechceného neúspechu.

Začalo sa snorenie v starých historických materiáloch. Nuž, tie majú miestami naozaj už len historickú hodnotu. Nemecký sprievodca DKV? Zabudni. Návštevy u skôr narodených kamarátov, odborníkov na východný blok, toho tiež veľa nepriniesli. Chcelo to teda spojiť sa s tamojšími vodákmi a - ako vždy - trochu pomohol sv. Internet – tiež však len trochu. Každopádne sa poskladala aká - taká mozaika informácií, očakávaní a dohadov. Medzery v nej sme prekryli pevnou vierou a nádejou, že to nebude prepadák.

Potom už nedalo veľa námahy nalákať a obalamutiť pár ľahkoveriacich a neveriacich vodákov ( až človek má občas výčitky svedomia, že sa s ľuďmi tak zahráva ), aj keď bolo pár odpadlíkov a nerozhodných, ako to býva pri každej výprave.

Stretnutie a balenie sa nám trocha, chtiac – nechtiac, posúva a oneskoruje. Pri sústavnom míňaní sa a stretávaní sa, naväzovaní, odväzovaní, nabaľovaní a vybaľovaní, a zabúdaní potrebných aj nepotrebných vecí, sa nám podarí konečne dostať seba, svoje nepostrádateľné vodácke, tábornícke a osobné vybavenie do  niekoľkokrát pristaveného auta, a krátko pred deviatou hodinou večernou vyrážame z Bratislavy na juh.

Zostavu tvorí sedem na všetko - alebo aspoň na veľa vecí - odhodlaných kajakárov, z toho päť nič netušiacich (alebo veľa netušiacich) kajakárov a náhradných  šoférov  (v skutočnosti to odkrútili dvaja ).

Cesta cez Maďarsko prebehla  takmer bez problémov, až na malý incident s maďarskou políciou, ktorej udatných mužov sme skoro zrazili. Prepúšťajú nás však bez ujmy na peňaženke. Na maďarsko-srbských hraniciach kupodivu nič neplatíme, ako to nebolo doposiaľ zvykom. Za to diaľnice = občas cesty-necesty, tie nás čosi stoja. Doobeda so zaužitými zvykmi - poplatkami za hocičo a nič - prechádzame srbsko-bulharské hranice a ťaháme na Sofiu. Nadväzujeme kontakt s bulharskými vodákmi, ktorí zvestujú zriedkavý výskyt vody v Rodopách – v našom pôvodnom cieli. Rieky tu nemajú vodný stav hodný odviazania lode z vleku. Tak si dávame rande v Rile a potom neskôr pokračujeme až do Pirinu. Cestou skúmame Džerman, o ktorom neskôr Bulhari prehlasujú, aby sme na ne spolu s Gradevskou a Melnickou rekou zabudli, škrtli obe a považovali za blbosť. Zrejme netušia, aké hovadiny je schopný splaviť vodák našinec. Večer,  po chvíli dezorientácie pri Rilskej rieke a v planom úľaku, že má málo vody, sa stretávame s našimi kamarátmi: Nikim, Chachim, Petkom a Milenom. Naša domnienka, že Rilská rieka nemá vodu, je však mylná. Bulhari majú na riekach často VEC- i/y (Vodne Elektro Centrály) a tie s vodným stavom narobia dobrý chaos medzi jednotlivými úsekmi. Niekde rieku vycucajú, inde ju pustia a zase chytajú a cucajú...Takže na rôznych úsekoch môže byť rôzny stav vody.

Ráno sa presúvame hore prúdom na Rilský Manastyr. Pod kláštorom, pri sútoku Ilijnej Reky a Rilskej Reky, sadáme na vodu. Splavujeme cca 6 km. Pekná voda na rozjazdenie. Obtiažnosť dosahuje tak WW 2-3, možno jedno-dve miesta máličko ťažšie ( WW 3+, 4- ). Rieka má pomerne slušný spád, ktorý sa miestami zmierňuje a tam sa rieka väčšinou rozlieva do ramien. Nebezpečenstvo predstavujú spadnuté stromy, ktoré môžu pribudnúť zo dňa na deň a jedna nesplavná hať ( cca 2 m ) – prenáša sa vpravo, nie veľmi pohodlne, ale ide to. Táboriť odchádzame nazad na sútok. Je tu pekný prístrešok s kozubom a lavičkami. Takéto „hogofogo“ nemajú ani na Salzi.

Nasledujúci deň  sa naša skupina chystá na Ilijnú Reku a znova ten istý úsek zo včerajška. Ilijná reka má síce spád, ale obtiažnosť na splavenom úseku cca 1,5 km nepresiahne WW2.

Miesto toho sa nechám prehovoriť Bulharmi a presúvame sa v trojici  na nižší úsek. Nasadáme cca 3-3,5 km nad dedinou Pastra na ceste. Chlapci tvrdia, že to je do WW 4, podľa Nikiho WW 4+ až 5-. Každopádne to má slušný spád, neprehľadné skoky či stupne. Ideme teda po dvoch a navzájom sa istíme. Celý úsek trval cca 2 hodiny. Zo začiatku, keď nepočítam nástup, je pekná hustá WW3-4 s dobrým spádom, potom sa trochu spád a obtiažnosť zmierňujú a pred koncom to trochu znova naberá na spáde a obtiažnosti. Končí sa nad VEC – ou, nad pravotočivou zákrutou na konci dediny Pastra.

 Pokračovanie nabudúce....

Ja