Asi ani toto nebude smutný príbeh. len tak sa človek rozhodne niečo napísať. možno si to niekto prečíta. možno to niekoho zaujme a konečne odpíše. pri kreatívnom písaní jednotke som očakávala nejaké odozvy, napríklad, že sem už nemám písať.. ja viem, nudný priemer, to, o čom píšem ja, si myslia všetci bez rozdielu. a ani nemyslím, že mi niekto niečo niekedy vydá. píšem len tak pre radosť. aj keď.. už dávno som nenapísala žiadnu báseň. iba občas zarýmujem k nejakej vete, ale už nie. je to škoda. teda možno ani nie, lebo to nie sú také básne aké by mali byť. vraj sa neviem odosobniť, a je to pravda. veď keď som to čo som, a keď to píše moja osoba, tak sa nemôžem odosobniť, alebo áno? mám toľko otázok. asi preto, že som pod vplyvom. kofeínu. a práve som si bola zaliať ďalšiu šálku čaju. veľkú. pollitrovú. čo sa týka môjho štýlu písania, nemám rada príliš dlhé súvetia. ked som prečítala Starca a more, veľmi ma to pochytilo. krátke vety zrýchľujú dej. vraj. a odvtedy toho veľa nerozprávam. raz, keď som čosi začula, že keď zastrelil johna lennona ten atentátnik, tak čítal Kto chytá v žite. prečítala som to. nepochopila. nielen preto, že som blondínka. jednoducho som nevedela čítať do hĺbky. odkedy som ju čítala, nepoužívam slovo skvelé, a rozmýšľam príliš do hĺbky ale- čo je zaujímavé- tak do dôsledkov, do dôsledkov som nikdy nedomýšľala. Veď aj Luther tvrdil, že je potrebné používať jazyk, ktorý používajú jednoduchí, ľudia, žena na ulici, deti. a preto dodnes nepoužívam cudzie výrazy, aj keď sa to na vysokej škole občas sluší. "a jaká vysoká je ta tvoje vysoká škola?" (Arabela) no, moja škola je hlboko pod úrovňou, ale o to aj tak nejde. takže kde som to skončila? chcela som týmto povedať, že som veľmi ovplyvniteľná osoba, ktorá nemá rada používanie zdrobnenín a smejkov. predsa, ide to s dobou, a plávať proti prúdu sa niekedy neoplatí. ach, a klišé, to je moje. a zasa sa neviem odosobniť, píšem o sebe. o svojom štýle. o tom, že už nepíšem žiadnu chopnú literatúru, lebo som viac- menej šťastná. pred rokom bolo všetko iné. a človek píše dobre iba ak je vo veľmi zvláštnom citovom rozpoložení. vlastne by sa dalo povedať, že všetci básnici sú takpovediac existencialisti, pretože vždy keď píšu, tak sú na hrane. možno práve niekto z nich chce spáchať samovraždu, možno má hlboké úvahy o živote a smrti. o šťastí, o zdraví. o sebe a o tých druhých. momentálne mi nič nenapadá. je to o tom, že človek má písať čo mu napadne, takých 10 minút. možno sa v tých jeho slovách nájde niečo, čo by stálo za to. tak aj ja hľadám. možna sama seba. možno univerzálne riešenie problémov. možno toho malého princa. ale jedno je isté, keď bude leto, keď bude konečne čas, ide sa maľovať. keďže písanie mi veľmi nejde a ako správna puntičkárska panna budem opäť kresliť geometrické tvary miesto kvetov, budem dúfať, že použijem pastelové farby. a prechodím tatry. raz sme sa dohodli, že vylezieme na všetkých 7 sprístupnených štítov Tatier. už dva roky mi to cez leto nevyšlo. teraz sa mi to podarí. možno sa len zmení obsadenie výpravy. a bude mi smutno, že nie je tá pôvodná. a potom, tak ako teraz, sa mi budú hrnúť slzy do očí, ale skryjem ich. tie slzy mám v krvi. to preto mám takú riedku krv. nie je to preto, že by som mala anémiu. ale kvôli ukrytým slzám. a budem hľadať niečo. možno to bude najlepší recept môjho života, a už nikdy sa mi nič tak nevydarí. a budem triediť city, tak ako separujem odpad. modré, žlté, zelené. modré ako modrá nálada, žltá ako šťastná a zelená ako po víne v zelenej fľaši.. a budem mlčať. a niekto bude stále hovoriť. a ja budem stále mlčať. v parku na lavičke. alebo na našej farebnej preliezke, ktorá sa v noci mení na raketu. a budem sa učiť po španielsky a hovoriť po poľsky. a premením sa na alternatívny zdroj energie. budem ako slnečný kolektor a v prípade potreby niekoho dobijem pozitívnou energiou. a budem šťastná a budem smutná. a možno budem mať konečne skúškové štastne za sebou. a už nebudem písať hlúposti, ale budem maľovať. tak ako nikdy predtým a tak ako nikdy potom. a budem si opakovať, že modrým očiam sa nedá veriť. ale že mne veriť môžeš... že tak ako ochraňujem prírodu, ochraňujem aj svoje priateľstvá. kým neprídem na to, že to priateľstvá nie sú. a tak... a budem s Majou. a budem s Ivanom. a budem sama, ako vždy, oslavovať Pavlínku aj Magdalénku. a budem s inými menami, ktoré nie sú menami.

ale hlavne budem. tak ako som bola som, tak aj cez leto budem.

a budem dúfať, tento príspevok nie je až taký zlý.