Kapitola II.

Krásne Jara Ráno

Z rána jasu keď Slnca lúče pozlátia kriviek Tvoje línie ,
Náručou svojou si Ťa k sebe tak pekne z rána teplú nežne a zľahka priviniem ,
Sladko slastne vzdychneš
a na ružiach červených v srdca tvare jemne úsmev sa Ti vyčarí .

Zdravím!

Maličká ukážka mojej "nudy" v Adobe Photoshop 7 :):):)

P.S.: Príjmem akúkoľvek kritiku :P

Kráčam nocou. Je tmavá noc, len mesiaca slabý jas sem a tam osvetlí priľahlý cintorín keď vykĺzne zo zajatia tmavých mračien aspoň na chvíľu. Ponad vrch, ktorý sa týči na starými hrobmi okrášlenými starými krížami poobhrýzaných zubmi času a cez deň tienenými vyschnutými konármi stromov, ktoré sa teraz ako pazúry v poryve vetra načahujú k tmavej mračnami zatiahnutej oblohe sa náhle prevalia kúdole hustej hmly. Za chvíľu je cintorín zahalený hustou neustále sa prevaľujúcou sa hmlou, ktorá jemne osvetlená zelenkastým pouličným osvetlením podobá na búrkou zmietané more a keď jej krehké telo narazí na staré náhrobné kamene a vyvrátené kríže ako morské vlny sa dvihne s tichým hukotom nahor a bez počuteľného rachotu vĺn sa znova hádže na zem.