Hneď ako som došiel domov, sa mi zdalo akosi priveľmi ticho. Prešiel som izbu po izbe, až som, podľa očakávania, dorazil do obývačky. Čakal ma pohľad síce nezvyčajný, no predvídaný. Všetci sedeli tak ako obvykle, babka v kresle, otec ležal na pohovke a brat sedel za počítačom. Ktosi ich povraždil. Teda najskôr ich ktosi alebo čosi vysalo duševne, a dnes ich niekto postrieľal, najskôr samopalom. Okrem dier v telách svojich príbuzných bola krv všade po stenách. Zvláštne sa mi zdalo, že vrah pri streľbe netrafil okná.

Ako prvá ma zaujala babka. Strelec jej vystrelil iba oči, samozrejme smrteľné rany. Malo to v sebe istú poéziu, akiste nechcel aby sa dívala na to, ako jej umierajú potomkovia pred očami. Jej slastný výraz v tvári, ma presvedčil o tom, že je šťastná, i keď je celá od krvi. Nad ňou som dlho neuvažoval, ona s jej spôsobom smrti bola jasný prípad, dlhšie mi trvalo násjť pingpongové loptičky. Vzal som ich a natlačil do dier ktoré ostali po očiach. Aby držali som použil narýchlo  nájdenú lepiacu pásku, tú som potom ešte vylepšil  leukoplastom aby to robilo kontrast. Prelepil som to v tvare kresťanského kríža. To by malo pre babku stačiť. Krása okamihu sa rozplynula v pohľade na nedokonané dielo u zvyšných dvoch. Rýchlo som skočil k otcovi, a dlho hľadal riešenie jeho troch dierok v hrudi. Odpoveď prišla s pohľadom z okna, vonku ľudia ešte nič netušia. Umyl som mu hruď, krv už nevytekala. Guľky boli zavŕtané asymetricky, no maximálne účinne. Oäť úradovala lepiaca páska. Tentoraz som prilepil umelohmotnú ružu na ultrazastrúhanú ceruzku, a postupne som všetky tri zapichol do dierok po guľkách. Otec by bol rád že sa stal kvetináčom. To najlepšie na koniec, vzal som stružliny z ceruzky a napísal na chrbát brata: "Mnohí prví budú poslední a poslední prví." Brat dostal najviac zásahov, krv však nevidno na červenej stoličke. Tak málo chýba do dokonalosti. Rôýchlo som vybehol do kuchyne, uvaril jahodový puding a vylial ho na rozstrieľané brucho môjho brata. Potom som si rozotrel jeho krv po tvári, kúsok aj po košeli. Banán som vložil do jeho neporušených úst. "Tľap, tľap", mädlil som si ruky s pocitom zadosťučinenia. Odpľul som si po pohľade na tú spúšť na zem, a zavrel dvere. Dvakrát som zamkol, dal psovi žrádlo na mesiac dopredu a odišiel.