Môže človeku len tak, z ničoho nič prepnúť? Predstava chlapa v stredných rokoch idúceho po ulici ma priam vzrušuje. Len si tak ide, povedzme že z práce, hnedý bežný kabát, taška ledabolo cez plece. Prípadne si môže čosi popiskovať. Úplne normálny zjav, len v ľavej ruke drží pevne tridsať centimetrový nôž. Príde na zastávku MHD, poprosí si oheň, zapáli si cigaretu. Nervózne poťahuje, rýchlo dofajčí, takmer bez pôžitku a zahodí polovičný ohorok na zem. Ľudia na zastávke sú nesvoji, kvôli tomu nožu. Chlap si sadá, vyťahuje samorast, a strúha, keď sa pri ňom pristaví mladík, a pýta sa: „Čo to bude?“. Chlap so stoickým pokojom odvetí: „No predsa ty.“, podáva mu samorast. Mladík sa zdesene díva, vidí na samoraste svoju tvár. Vtom sa chlapík zasmeje a prepichne ho. A ešte raz a potom ešte pár krát. Mladík padá na zem skrvavený so samorastom v ruke, Oči stĺpkom. Ľudia sa tvária akoby nič nevideli. Chlap si dá žuvačku, utrie nôž do servítky, hodí ju k mladíkovi, sadá na autobus, ktovie kam.

Je to ako z toho vtipu: „Pán Novák, trpíte zvrhlými predstavami?“, Novák odpovie: „Ale nie, vychutnávam si ich.“

Idem po škole, vidím študentky, neznáme. Vytiahnem ruksak, v ňom baseballová pálka, a z najväčšej sily sa rozoženiem a udriem jednu z nich sediacu na kresle. Nestíha uhnúť. Nechcem ju zabiť, iba udrieť a čakať na reakciu. Cítiť pod rukami praštiacu chrupavku a počuť chrčanie úst zavalených krvou. Ale všetko to môže pokaziť výkrik. Určite by niekto zakričal. Najkrajšie by bolo keby sa ona zvalila na zem a zvíjala v bolestiach a nikto by sa na ňu ani nepozrel, život by šiel ďalej. Oveľa pravdepodobnejšie je to, že by nastal zhon, krik a do pätnástich minút by som sedel niekde na polícii. No ak by sa našla žena, ktorá by pri pohľade na niečo také ani brvou nepohla a pokračovala by vo svojej práci, tú by som dokázal nadovšetko milovať. Možno by som ju ani nezabil. Ja som vlastne ani nikdy nikoho nezabil.