Videl som Ježiša, toho ktorému neverím lebo klame. Videl som ho mnohokrát, chtiac či nechtiac, videl som ho pri varení, jedení, keď som písal ódy na ateizmus, videl som ho. Vidím ho a cítim keď si prdnem a cítiť to po cesnaku. Mojžiša som videl len párkrát, no tiež to stálo za to. Najkrajší bol keď kopal zemiaky na roli sklonený, keď bezmocne padol do vlastného náručia. To sú chvíle keď sa zamýšľam nad potrebnosťou náboženstva, veď každému ide aj tak iba o svoje bruško.

     Videl som padať mosty medzi ľuďmi, budované tak nechutne dlho s takou bázňou, a potom stačí jedno dve slovká a okrem mostu zaplaví aj celý zvyšok človeka. Videl som toto všetko, a vraj to máme vďaka Ježišovi, ktorý mi v noci drží ruky aby som sa nemohol pohnúť. Toto by ale Ježiš nerobil, však? Dobrodivý nadmerne nadaný chlap a kecá sa o ňom už možno takmer dvetisíc rokov. To by ste chceli dosiahnuť a nebyť ako prasce, tak kráčajte ako ja.

Ja som Ježiš, poď za mnou!

Kľačím na zemi a dúfam že sa dvihnem. Dvíham sa, pozerám do okna. V okne vidím svetlo, dráždi moje oči, cez akýsi priezor v tvare obdĺžnika. Letí nado mnou vták, malý biely, jakživ som takého nevidel. Z diaľky mi do mysle doliehajú zvony, melancholické, rachotiace. Ten zvuk milujem. Presne kopíruje moje nádychy a výdychy, ibaže by som to bol kopíroval ja?

Začínam cítiť ruky, nohy a iné časti tela, skúšam pohyby. Rukou nahmatávam kľučku a otváram dvere, vŕzgajú ako staré vráta. Vychádzam na lúku, zvedavo sa pozerám za seba. Nič, iba búda, priezor a na búde malá zvonica so zvončekom tak akurát. Akurát na to aby som počul ten zvuk. Lúka je krásna, plná malých kvietkov, tráva jemná – jemnejšiu som snáď ani nezažil. Vykračujem na lúku ktorá zdanlivo nemá koniec. Teraz počuť iba zvuk môjho dychu a šveholiacej trávy. Chvíľu stojím, rozhliadam sa, nič sa nemení, len slnko pripeká. Čosi sa mi nezdá, niečo tu nehrá, okrem toho že som nahý. Čosi je zle, áno necítim vietor. V momente ako sa mi táto myšlienka vynorila v hlave, začul som známy zvuk. Zvuk vrtuľníka sa ku mne čoraz viac približoval, až som vrtuľník začal stále zreteľnejšie vidieť. Nechce sa mi veriť, no je celý zo zlata, a stojí nado mnou. Samozrejme bez pocitu vetra. Ktosi sa ku mne spúšťa na lane. Dospúšťal sa a zakašľal, vtedy som ho spoznal. Môj bývalý profesor literatúry oblečený v kostýme grófa Draculu, veľmi zaujímavý pohľad. Chvíľu sa na seba dívame, zdravím sa mu. Búdka kdesi zmizla, vrtuľník taktiež. „Vitaj“, hovorí ticho. „Kde to ste?“, pýtam sa zvedavo ale nenáhlivo.

„Samozrejme, zasa ty, ty čo sa neopýtaš kde to som, ale kde to ste, ty čo musíš všetko robiť inak, inak ako ostaní. Ty, čo miesto kroku vzad urobíš dva doprava, aby všetci videli. Ty, čo sa ti nepáči ani slovo nonkonformný, lebo je to už škatuľkovanie. Ty, VITAJ V NEBI.“

Otáčam sa, obzerám si svet a prskám: “Toto NIE JE MOJE NEBO! TOTO NEMÔŽE BYŤ MOJE NEBO!!!“ Pomaly padám a plačem. Otváram zaslzené oči, predo mnou je zasa iný obraz. Moja láska leží pri mne, objíma ma a bozkáva.

Ach ty blázon, zasa si mal zlý sen...