3:15 ráno, silná káva, hmatateľná rítomnosť smrti vo vzduchu, cítiť ju všade avšak ajtak sa jej nechce prísť a preto som na stráži, večnej ale premenlivej, 3:15 strašný čas aj podľa filmovej frašky. Keď spať sa nedá, čaká len luna bledá na nebi a vsieva do hlavy myšlienku, pohnútku čokoľvek nehnuteľno-hnuteľné rozrývajúc úvahy o budúcnosti. Tiché hluky elektrických gitár zmývajú pot z paží zachránivších ľudský život vždy keď sa dá, ach ten hlúpy pud sebazáchovy bolí a bije ma viac ako robota a jeho tri základné zákony. Veď robím to čo nechcem, a chcem robiť to čo neviem, táto noc pohltí aj posledné kúsky človečiny, moje svetlé činy upadnú do tmy z ktorej sa asi nevyslobodia, lebo tak to má byť. Aj malý záchvev membrán rozruší zdanlivý pokoj hudbou od Massive Attack. Má to tak byť a musí to tak byť, aj ten bľakot neschopného speváka, ktorý sa tu zázračne hodí, pasuje do kakofónie dokonalosti kávovo sebazachraňujúcej.

Takéto sú naše vzťahy k tomu čo nám (mi) bolo dané a nedá sa to zmeniť lebo nič sa zmeniť nedá, objektivita neexistuje. A bubny mi búšia do hlavy ako smrteľný metronóm ktorý takmer nie je počuť, takmer lebo nikdy nič nie je na sto percent. Iba takzvaná istota že kým cítim bolesť, tak žijem, "no čo už dnes môže byť isté, v tomto .... štáte?" ,povedala babka a kopla vibrátor pod posteľ. Aj ja kopem, sám seba nie pod posteľ ale pod svoje vlastné svedomie ktoré ma raz udupe tak že už nevstanem a budem už len ticho, a to je to po čom túžim, zhasnúť ako slnko na obed. "Veď nesvietim" , kričí, "iba sa tu motám". A žije si svoj pokojný život točiaci sa okolo seba, vďaka nemu sa nemusíme čudovať sebectvu, ve´d aké je veľké a tiež sa točí okolo svojej osi. A vo svojej zanietenosti si nevšimlo že sa stíha točiť ešte aj okolo niečoho väčšieho ako je ono samo, a je šťastné, aspoň zdanlivo. Nakoniec tu máme celý vesmír pohlcujúci všetko, a je mu to jedno, tak ako holubom je jedno či fontána strieka, veď udalosti neovplyvnia, a riskovať vlastný vesmír kvôli efektu sa neoplatí. Nevie kedy začal, ale ľudia na to prišli, s určitou presnosťou, smutní že vedia kedy sa narodil vesmír, no s určitosťou to nemôžu tvrdiť o sebe vďaka neexistencii "objektívnych faktov". Preradili na vyššiu rýchlosť, každú chvíľku sa to darí bez zjavných následkov, len až nebude cesty späť sa obhliadnu a uvidia ničotu, nie užierajúcu sa do nás ale utekajúcu  z nás a hltiacu bubliny vychádzajúce z našej chorej mysle.

3:15 už aj tiene spia, nemajú síl na plač za svojimi zabudnutými predkami, tichí mŕtvi nasledovníci obrysov mojej duše sa schovali pred sebou, neujdú, no majú pocit bezpečia. Pocit hodnotnejší ako samotné bezpečie. Toto sa deje v noci, a spánok kryje deje, všetko potenciálne nebezpečné, celú noc kryje inovaťou pokoja, a inteligentné opice zvané ľudia sa v tom vyžívajú, robia zle samým sebe.

A o 4:00 nastáva všeobecný pokoj keď aj emócie sa tlačia do úzadia. Chceli by spať, ale nedá sa. emôcie sú nemenné a nepodplatiteľné, ja im za to ďakujem.

Dobrú noc