Svätojánske mušky

Tiahnu na Podolia

Ponad vysoké hory

Rite im v tme horia

A deti to stále nechápali

Že aj tie mušky skapú

Rodičov klamstvo sa im máli

Potichu oči ziapu

Poruchou predať sľúbené

Čo za chvíľu sa minie

Potomstvo vrúcne ľúbené

Nikdy sa nepominie

Krásne ostal človek svätý na suchu

Krásne stony svojich blížnych vyslyšal.

Ako blízko cítil ľahkosť bytia vo vzduchu

Opraty konské na dušiach čírych – pocta najvyššia

A svieti hviezda bezprávia

Osvieti zraky mnohým

Beznádej, tí nepoľavia

A podrazia ti nohy.

Im kone erdžia výhradne strachom

Veď nepoznajú slobodu

Na svet pozerajú optikou plachou

Nespravia krok bez dôvodu.

A kto sú ľudia? 6000 rokov? Ružových tvárí hlaď jará

Či spíme vďačne, či umierame,

O to sa nikto nestará.

Ľudia sú morom, ktorý treba zničiť

Sú skazou, čo nezastaví sa pred ničím

Budú len čiarkou v trvaní vekov

A neostane čas opýtať sa prečo.

Tak zbohom, rasa ľudí, rasa hlúpych piraní.

Povedal boh a zasmial sa

Potom čo zmizol a napľul si do dlaní

Mne už viac nejde nesmiať sa.