„Umriete“, hovorím babke. Babka sa zadúša smiechom, hlienom a tabletkami, pomedzi to kričí: „Synak, ja už som dávno mŕtva, len to nechceš pochopiť.“ Hlieny vykašľala, tabletky zjedla. Zahniezdil som sa na stoličke, s pohnútkou pokračovať tento rozhovor, podľa jej gusta. Nadhadzujem: „Niekedy bolo lepšie.“ Babka si odfúkla a spokojne prežrela rožok, zaškerila sa. „Vy mladí, si z nás robíte srandu najmä keď si ju z nás nerobíte“, povedala ticho. Dopíjam kávu a pýtam sa: “Čo vy vlastne hovoríte na našu hudbu?“ Babka si prdla, vstala, a pustila v CD prehrávači pieseň, čakal som ľudovky. Bol to Konflikt. Tak teda „Skvelé časy som od babky vážne nečakal. Postavila sa, a začala tancovať, najskôr to bola asi polka. Na počudovanie sa to celkom do tempa hodilo. Zaklincovala to keď začala ziapať: „ Skvelé  časyyy skvelé časyyy sú len vidinaaa...“ Udychčane si sadla, ja som sa nesmial. Nevedel som čo povedať. Nasledovalo dlhé ticho prerývané jej ustatým dychom, stôl sa už vyprázdnil.

     Babka zaspala. Ticho, kľudne, ústa sa jej pomaly krivili do úsmevu. Dych jej stíchol, vyzerala spokojne. Zahniezdil som sa, stolička vŕzgala, babka sa ani nepohla. Spala ako zabitá. Vtom sa do ticha začala smiať. Otvorila oči a s úsmevom sa opýtala: „Chlapča, a v boha veríš?“

„Nie babka“, vyhŕkol som. Babka sa strhla, prežehnala ale sucho skonštatovala že rýchla odpoveď znamená že aspoň neklamem. „Hlavne že boh verí tebe,“ dodáva.

„Odkedy?“, pochybujem o nepochybovateľnom. „Ja viem, že ty mi neveríš, ale niečo ťa tu dotiahnuť muselo, nejaký smrad alebo ako tomu vravíte, nejaký kúsok šťastia, kúsok šialenstva. Ani chľast tu nemám, ani drogy, ja tvoje ďahe. Po čo si tu prišiel, ty mlado-stará kôpka nešťastia?“,  kliala babka. „Umriete“, povedal som znova. Babka sa zasmiala: „Maťko, veď ja som mŕŕŕŕŕtva!“, a rozplynula sa vo vzduchu. Tak som po nej umyl tanier, rožky som dal na parapetnú dosku pre zblúdilé vtáky a zavrel byt. Umrela.