Chceme byť spolu a sme tak strašne sami,

Z očí do očí krivými  zrkadlami.

Obtrhané smietky odvahy bezzubej

molekuly letiac sa odvinú od druhej

Malý záblesk tohočo zvať možno životom

ucítil som vtedy sám, no so svojou samotou.

Pohľad plachý no o to viac silný

zahodím medzi psov nech cítia sa vplyvní

Krásne je smiať sa ak dá sa s kým

Ale aj záchvev sa snaží byť dym.

Tak v dave hemžiac sa chcem vymaniť,

spod iných vplyvov no stále hru zachrániť.

Na ostrie noža vyšiel každý dych

pri urputnej snahe nestať sa jedným z nich.

Z tých čo ruky mädlia keď pohár zazvučí,

Každý a jeden hádže pohľadom pavúčím.

A zničiť, a zožrať a zadupať ho!

Veď víno, to potečie aj bez neho.

Zas oslepil ma vlastný úsmev a tak,

z ľudskej trápnej žiadze sa zastavil mrak.