Oči už zvonia tónom čo tíchne

Krehký umieračik do tichavzdychne

Málo je vecí čo lístie nezakryje

Len radosť je dôkazom že oko trochu žije.

Dve nohy čo ustali po chôdzi celý život

Tak iné im nenapadá len chodiť stále krivo.

Tá únava nás baví a tešíme sa z nej

Veď určite raz zaspíme a potom sa z nás smej.

Rukám je to už jedno,ostali bezmocné

Veď celý dlhý život sú nám nápomocné

Nik sa ich neopýta či takými byť chceli.

Tak podviedli ma vo chvíli keď o tom nevedeli.

Len umieračik bije a nevie sám prečo.

Vždy tónom sa prihovára, univerzálnou rečou.

Čo ľudia! Tie hyeny sa dohodnúť nevedia.

Hneď hnev svoj a či predsudok do pollitráka riedia.

Čo od radosti robím mení sa na smútok

Ako ten chodník hnedý bez vážnych pohnútok.

Nik nepovedal nám buďte a žerte!

No krvi dosť sa napijem bez túžby po omerte.

Či hrať sa na človeka či zostať opicou,

Je jedno keď každý stav nevraví o ničom

To nebude viac hoc krátko sa deje

Osud čo má dôvod sa do očí smeje.

A ja už tuším o čom to je

Vždy vtedy keď Boh vám do duše povie

To sa vám roztápa váš vlastný duch

Neisté gesto tých znavených rúk.

A nohy? Tie chúdence životom zabité

Netušia ktorý blb je ten ich veliteľ.

Guľa hlavou zvaná stojí hore bez nároku

Ona sama si pripravila krehký tŕň v oku.

Studený vietor len omýva tvár

Dávno zatratila pocitov pár.

Kúsoček snahyv očiach mi ostal

Ja viem že smeje sa, radosť je prostá.