Správa o psovi, ktorý vie čítať, ma síce zaujala, no neprikladal som jej väčší význam. Samozrejme, psíky sú dnes šikovné, dokážu kopec vecí, ale sú aj veci, ktoré nedokážu. „Heh,“ pomyslel som si, „čo ak by ich spojili s koníkmi, ktoré vedia počítať? Ale kdeže, koníky počítať nevedia. A vôbec, čítanie koní, čo sú to za sprosté nápady?“ Takto prebieha moja komunikácia so sebou, neostávajúc nič dlžný svojej povesti vtipného a mimoriadne invenčného chlapíka. Heh. Ech, keby som si to len bol zapisoval, moje (teoretické) deti by sa dozvedeli veľa zaujímavého. Na margo čítania koní – každý deň tu chodia kadejakí profesori, docenti a iné obludy, pýtajú si rešerše na oveľa nezmyselnejšie témy. Napríklad vzdelávanie dospelých, aj môj dedo vravel, že keď sa nenaučíš za mlada, v dospelosti do teba ani kladivom nenatlačia. Mohol by som pokračovať vzormi pestovania kukurice, návodmi na obsluhu samoobslužných strojov a skončil by som pri informáciách o informáciách, tak veľmi obľúbených u dôležitých osôb. Veru, existujú aj väčšie sprostosti a všetko sa to vyskytuje v knižnici, ľudia to čítajú, citujú, podčiarkujú, a my tu ako také opice katalogizujeme. Heh, tvoríme informácie o informáciách o informáciách a poniektorí jedinci (napríklad náš riaditeľ ešte tvorí podobné informácie s radosťou) to nazývajú tvorivou činnosťou. Napriek všetkej nezmyselnosti mám svoju prácu rád, nie je veľmi namáhavá a mám tu samé ženy.

Heh, z každej strany počúvam, že knihovníci nerobia nič zložité. Knihovníci sú na toto tvrdenie alergickí, pretože robia kvalifikovanú prácu. Ale to tiež (podľa mňa) iba predstierajú. Ja sa necítim veľmi kvalifikovane. Navyše, v robote nesmiem ani čítať, len to, čo musím. Musím – nesmiem, veruže čudné móresy. Túto robotu by sa naučila každá opica, stále tvrdím, ak by vedela čítať. Podobnými úvahami som sa utápal až do chvíle, keď som sa po robote ožral ako pes. Vtedy moje úvahy začul riaditeľ (tiež spitý ako doga).

Riaditeľ bol skvelý chlap, naklonený novým trendom. Vždy sme u neho mali dvere otvorené. Štvalo ho, že sám nikdy na nič neprišiel sám, na žiadny ani mikroskopický zlepšováčik. Nedbal na morálku, stále tvrdil, že zlo plodí len ďalšie zlo, fakticky skvelý človek. Náš rozhovor nastal po tom, čo sme šli spoločne osláviť moje prvé napomenutie za porušenie etického kódexu. Rozhovor vyzeral až na pár detailov, ktoré si nepamätám, asi takto:

„Vieš, šéfino... Ja? Ja že netoto, nedodržiavam etický kóde – kód?“, vytrepal som zo seba po dopití siedmeho pohárika.

„Ty si ani nikdy nevedel, čo to toto oné je, ale to nevadííí, si môj človek,“ chrochtal riaditeľ.

Po tom, čo sa mi začal motať jazyk, začali sa motať aj myšlienky, a nahodil som pracovný režim: „Etický kódex, etický hento, načo nám to je? My sa len staráme o knihy, nech v nich je aj správanie čokolády na kriketových dvorcoch, a vôbec, čo sme psy? Majú vôbec psy etický ten?“

Riaditeľ zbystril: „Aké psy, čo to meleš, si zas nadržaný? Šak psy, ejha ty si pes. Cheche, ty psisko.“ Ďalej pokračoval v pití a ja vo svojom monológu: „Šak vodiace psy, tie, čo tých slepých vodia, nosia, musia mať etický kódex, nie? Si predstav, že by boli rasisti, a odmietli vodiť, napríklad takých hiphoperov by nechceli vodiť.“

„Ty hovado, hiphoperi nie sú rasa!“ zvreskol riaditeľ, čím na seba upútal pozornosť asi polovice podniku. Nuž, nič lepšie mi vtedy nenapadlo. Čašníčke takmer vypadol pohár z ruky, no svet sa točil ďalej.

Došli sme k pálčivému problému, keď som navrhol riaditeľovi, aby sme skúsili nasadiť jedného vodiaceho psa bez morálnych zábran do knižnice, ničím sa predsa nelíši od ľudí a vie aj čítať. Riaditeľ sa začudoval: „Pes že vie čítať? Ty už musíš byť načisto ožratý.“ Oponoval som: „Hej? A ako potom vie, keď mu idem dať granule, že to sú granule?“

„Veď to sú tie, refluxy, reflexyyy Pavlove či Pavlovove,“ oponoval mi s vypätím psychických aj fyzických síl.

Takúto nahrávku do kariet som nemohol nevyužiť a odpovedal som: „Ja neviem, čo to sú tie reflexy, ani kto bol Pavlov a ak to tie psy vedia, tak musia vedieť čútať, čítať, počítať.“

Tento fakt a nevyvrátiteľný argument ho zarazil natoľko, že už bol ticho, vyvracal tiež už iba štvrtkovú nepravú sviečkovú.

Ráno sme si obaja vypočuli neodmysliteľnú prednášku od manželky a šli sme do práce. Riaditeľ bol odvtedy nejaký priveľmi tichý, heh, asi ho doma manželka riadne spucovala (dokáže byť riadna dračica – viem, o čom hovorím, heh). Síce som ho takého nepoznal, ale čo ma po ňom, čert ho ber, on mi neplatí, on len riadi tento cirkus.

O to viac ma rozrušila správa o psovi, ktorého, nevedno ako naučili Medzinárodné desatinné triedenie. Video sa stalo populárnym nielen na Booktube, ale aj medzi normálnymi ľuďmi. Veci sa pozvoľna začali meniť, podložky pod kvety nahradili kovové misky a zábrany medzi oddeleniami sa zmenili na reťaze. Malú hnedú bodku vyzerajúcu ako psiu granulu, umiestnenú na tlačidle „odoslať záznam“ som si vysvetlil až neskôr. Z knižnice sa pozvoľna vytrácali zamestnanci, výpovede striedali dobrovoľné odchody, len so mnou sa nejako nikto nechcel rozprávať.

Takmer ako blesk z jasného neba mi prišla poštou počas dovolenky domov výpoveď. V mojej zadubenej hlave som si nechcel pripustiť, že sa to stane aj mne. Moja alma máter! Moja Quo Vadis! Moja Quattro Formaggi! Moja Penne Bonno! Moja Hora Fudži! Moja Via Appia! Moja Capo de tutti Capi! Moja FC Barcelona! Moja matka Bohorodička! Moje všetko! Moja linka detskej istoty! Môj deň narcisov! Moja Nanga parbat! Môj Holywood! Môj Laurel a Hardy! Môj Iľf a Petrov! Moje Nothing else matters! Moja jediná životná nádej ma vypudila ako mačka choré mača. Ako poškodený ropný tanker kvapku ropy do oceánu. Ako stará pani plyn v čakárni u kardiológa. Neobzrela sa za mnou, ani ako keď sa šofér autobusu neobzrie za cigánom, ktorý ho takmer stihol.

Veru, pochmúrne myšlienky ma napadali. Ale to, čo prišlo v skutočnosti, som vážne nečakal. Okrem zablokovaného prístupu na Booktube ma nechceli pustiť do knižnice po svoje osobné veci, dokonca dali do čakárne dvoch psov. Vravel som im, reku aspoň svoj osobný kameň na ťaženie kníh si vezmem, moju osobnú skalu, čo mi ležala na stole. Aspoň to mi mohli dovoliť, pohladkať svoju katalogizátorskú stoličku posledný raz a šiel by som si hľadať inú rodnú inštitúciu. Naveľa, keď som strážne psy vyškrabkal za ušami, som sa dostal do knižnice, služobným vchodom do katalogizačného oddelenia, môj stôl bol neobsadený. Vzal som si svoj osobný kameň (s vygravírovaným menom – najdôležitejšia pracovná pomôcka každého správneho knihovníka) a pobral sa za riaditeľom. Nechal mi odkázať po sekretárke iba toľko: „Hav hav, Baf, prepáč mi to, nariadenie z ministerstva, reštrukturalizácia ľudských zdrojov, vrrrr baf.“ Veľmi som tomu nerozumel, riaditeľ hovoril vždy viac, navyše sme sa priatelili, prečo dal iba takúto stručnú odpoveď. V knižnici bolo stále podozrivo ticho. Prekvapujúci bol aj pach, nie pach po knihách, ledva badateľný.

Všetko som pochopil, hneď keď odbilo deväť hodín, zapli sa počítače, a pri vychádzaní z oddelenia katalogizácie ma doň násilne vrátila s veselým štekotom tlupa havkáčov. Zhodili ma na zem, vyžrali granule z misiek (predtým podložiek pod kvetináče), a s vervou sa pustili k počítačom. O sekundu som nad sebou videl svojho bývalého riaditeľa so širokým úsmevom na tvári, neoholeného s nápadne visiacou slinou a dýchavičného. Šibalsky mi podal ruku. Keď som sa zodvihol, s úškrnom, neskrývajúc zadosťučinenie, povedal iba: „Dobré, však?“