Kde bolo, tam bolo, v jednej dedinskej rodine mali otec a mama švárneho junáka. Junák sa volal Matej a odrástol už z domu. Mamka mu dala do batoha obživu na týždeň a otec mu dal francúzsky kľúč. Ako sa tak pobral, vyspevoval si, až došiel k mestu. Pred mestom pri múre sedel chlapec a plakal. „Kto si?“ pýta sa ho Matej. „Malý Princ“, fiká chlapec. A veruže, bol oblečený ako princ, no nebolo mu rozumieť ani slovka. Už-už sa mu Matej chystal nakresliť ovečku, keď ho malý Princ uhryzol do ruky a vrčal. Matej sa naľakal, ani meč žiadny so sebou nemal, tak len zutekal ďalej do mesta.
Kráčal tichou, zametenou ulicou a čudoval sa. V meste ešte nikdy nebol taký poriadok. Keď došiel na hlavnú ulicu, zarazil sa. Hlavná ulica, zvyčajne plná obchodníkov, bola prázdna. Iba na fontáne sedelo dievčatko, a tvárilo sa, akoby jej bola zima. Bolo leto, veď Mateja by len tak v zime do sveta nepustili. Došiel teda k dievčatku,  spoznával ho, malo zápalky, a hrozne sa chvelo. Uvidel v jej očiach obraz vianočného stromčeka, ktorý vzplanul, a dievčatko sa začalo po ňom oháňať fakľou, ktorú vytiahlo spod seba. Keby Matej nevzal nohy na plecia, dievčatko by ho zaiste podpálilo. Ešte že ho napadlo zahasiť dievčatku tú fakľu.
Mesto sa mu pozdávalo čím ďalej tým menej, no šiel ďalej, s nádejou, že nájde nejakú dobrú dušu. Smutný šiel, hodinu, dve, až našiel čudnú vilku, vybehlo z nej dievčatko, ryšavé, vrkoče malo zapletené. Topánky viditeľne o dva čísla väčšie, len v očiach malo divosť. Hneď ako Mateja zazrelo, dalo sa do revu, pribehlo a začalo ho mlátiť hlava-nehlava. Matej nemal proti nej žiadnu šancu, len sa mu nevidelo, ako môže byť dievčisko také silné, využil chmaty naučené z kurzu sebaobrany a utiekol z dohľadu.
Tu už sa mu vôbec mesto nepozdávalo a povedal si, že vyhúta, prečo je mesto také čudné. Vtom k nemu znenazdajky dobehol veľký čierny pes. „No zbohom, Bes“, pomyslel si Matej. Myšlienku nevdojak aj vyslovil. „No konečne, že som ťa našiel“, odvetil Bes. Matej sa preľakol, čakal opäť ďalší útok. Bes ale pokračoval: „Poď za mnou, si naša jediná nádej, určite si si už všimol, že tu nie je všetko v poriadku.“ Matej sa čudoval, že ho Bes nenapadol: „Veď si Bes, nechceš ma zožrať? Bes iba zaplakal: „Teraz nie, teraz sú veci v rozprávkove inak.“ „Len poď za mnou,“ fikal Bes plačlivo a utekal pred Matejom, vedúc ho na horu za mestom. Tu sa Bes úzkostlivo rozplakal. Matej už úplne zmätený sa ho pýtal: „Prečo plačeš? Veď si Bes.“

„No! a tu je problém! Ja som Bes! Ja mám byť besný! Ja mám byť výnimočný tým, že som besný Bes! Teraz sú besní všetci, pomôž mi prosím!“  
„Ale ako na to?“ čudoval sa Matej.  
Bes začal vyhutovať, hútal, hútal a vyhútal: „No, keď je tu všetko prevrátené, tak to obrátime nazad.“ Tak hútali spolu dlho do noci a ráno sa vybrali na cestu späť do mesta.  
A tak sa zavčas rána vydal Bes a Matej do mesta kričiac: „Pod lampou je najväčšia tma! Pod lampou je najväčšia tma! A bežali smerom k mestskej lampe. Nečakali dlho a pod lampou sa zbehli nielen malý princ, Pipi dlhá pančucha a dievčatko so zápalkami, ale aj Popoluška s kosou v ruke, dedo Mrázik s krvilačným výrazom v tvári a mnoho iných rozprávkových bytostí. Každá jedna sa správala presne naopak, ako by sa mala v rozprávke. Niektorým z nich aj pena z úst tiekla. Náš Bes s Maťom ale čakali, že dobehnú – veď zle sa robí najlepšie v tme. Rozprávkové bytosti však nerátali s tým, že Bes to urobí naopak a lampu zasvieti – a pod lampou žiadna tma nebola! Bytosti, medzitým už v hojnom počte, sa zháčili, keď sa zišli v takom hojnom počte. Moment prekvapenia využili Bes s Matejom na to, aby zakliali:  
Pod lampou vždy býva najväčšia tma,
tak nech rozprávkovo funguje tak, ako má.
Zaklínadlo fungovalo dokonale. Rozprávkové bytosti sa začali správať tak ako obvykle, začali sa navzájom ospravedlňovať, ospravedlnili sa aj Matejovi, jediný problém bol Bes, ktorý bol teraz už znova besný, ale vyľakal sa kopy rozprávkových hrdinov, ktorí by ho zaiste premohli, tak iba stiahol chvost a zutekal. Konala sa veľká oslava, spojená s verejným čítaním rozprávok, ktorá trvala tri dni a tri noci, Matej si potom v meste žil ako v rozprávke. A všetci si žili šťastne, až kým ich niekto opäť neobsadil do nejakej parozprávky.