"Každý si zaslúži druhú šancu".... S touto myšlienkou, či názorom sa asi stretol už každý z nás. Ale dá sa generalizovať?

Spriaznená duša alebo inými slovami "naše druhé ja".

Už ste ju stretli?

Veríte vôbec, že niečo také existuje?

Asi to poznáte(?).... vnútorná búrka....chvenie, stach, zúfalstvo, bezmocnosť, či iné zvláštne pnutie vo vnútri vášho tela (hlavy).... súkromne im hovorím "moji DÉMONI" ....a nechcú ísť von....nevedia kadiaľ...(tak ako sa tam potom dostali?)... Líhate si do postele, zatvárate oči, aby ste ich "nevideli" a pomohli im tak zmiznúť.

Ráno sa zobudíte a sú preč....

Zažili ste to? Ja áno. A nie raz.

....cez zatiahnuté žaluzie sa pretláčajú jasné lúče slnka, za oknami prúdi život a mne sa chce opäť "všetko". Nie tak ako včera večer, keď som pred spaním kamarátovi do telefónu na jeho otázku: "Čo môžem pre teba urobiť?" bez mihnutia oka odpovedala: "Zariaď, aby som nebola..." (boli tam so mnou.... moji Démoni)

Prešlo pár hodín a odrazu je všetko iné...

A mňa len zaujíma dôvod, príčina, mechanizmus, pohnútky...

Prečo to tak je?

Ráno je všetko fajn, na obed to môže byť o 50% lepšie (alebo horšie) a večer úplne inak... A pritom sa nič zvláštne nestane...

Nehovorím o tých zúfalých dňoch, kedy sa nič nedarí.... zo záhadných dôvodov nezazvoní budík.......... vy zaspíte na dôležitú schôdzku s klientom alebo nebodaj so šéfom.......... vonku leje ako ešte nikdy, čo celej vašej nálade dodáva emotívnu hĺbku.......kamarátka s ktorou máte dohodnutý obed a tešíte sa na to celý týždeň vám ho 20 minút pred stretnutím zruší...... a k tomu všetkému viete, že je len pár dní po výplate a váš účet sa veľmi dramaticky priblížil k "nule".............

Nie, fakt nemám na mysli takéto, prípadne horšie dni..

Hovorím o tých "obyčajných", normálnych a ničím zvláštnym nenarušených dňoch, kedy sa pristihnem pri tom, že napriek tomu "ničomu" čo sa stalo, mám večer pocit absolútnej prázdnoty, ničoty a zbytočnosti. A pritom žijem plnohodnotný rodinný život - manžel, deti, kocúr, práca, priatelia, šport, kultúra, knihy, .... no proste bežný život..

Kde sa to berie? Tá nespokojnosť. Strach. Nedôvera v samú seba...

Má to svoje opodstatnenie? Ak áno, kde ho hľadať? Ako sa ho zbaviť?

A ďaľšia dilema: ak som toho "môjho démona" v ten deň nenašla, nepomenovala, neuchopila a nevykrútila mu krk, tak kam sa do rána podel? Odkiaľ na mňa číha, aby zas zaútočil na moje sebavedomie a ťažko nadobudnutú istotu?

Kto to už zažil - stretnutie s vlastným "démonom" a porazil ho, nech hodí kameňom....