PROLÓG

Nikdy som si nemyslela, že to bude také ľahké. Také ľahké byť hocikým. Trebárs byť predavačkou ovocia v miestnom supermarkete, ženou s prísnym pohľadom v elegantnom kostýme, alebo byť začínajúcou spisovateľkou. A k tomu stačí tak málo. Klamať. Klamať všetkých a všade.

Vlastne aj teraz klamem, možno to až tak ľahké nie je.

Sedela som na zelenej stoličke a v ruke som netrpezlivo žmolila vreckovku. Štvoro očí na mňa hľadelo a ja som úzkostlivo čakala, čo príde, aj keď som to intuitívne vedela. Intuícia je skvelý pocit, vždy mi pomohla a našepkala, kedy vykonať nejaký zo svojich premyslených plánov. Spustila rýchlosť, keď som sa snažila uniknúť, alebo mi našepkávala, že je čas urobiť niečo dôležité. V tom lepšom prípade to urobí za mňa niekto iný. Napríklad taká moja sestra. Vždy robila všetko na čas, skončila školu s červeným diplomom a svoj život mala usporiadaný podľa farieb a dôležitosti. Vždy som jej to potajomky závidela. Keď som opäť niečo nestihla, urobila to za mňa a len krútiac hlavou povedala: Dáša, Dáša ty si taká nezodpovedná. A ja som len s prevrátenými očami vravela, že viem, ale bez tých jej kecov sa zaobídem. Lebo, veď mala pravdu a tú som ja predsa vylučovala zo svojho života.

No, teraz bolo zrazu všetko príliš komplikované a príliš čudné. Mala som hrču v hrdle a do očí sa mi tlačili slzy. Nie preto, žeby som bola slabá a zbabelá, ale preto, že ma niekto prvýkrát odhalil. A ten niekto, boli najdôležitejšie osoby po mojej rodine.

- Máš problém, - povedala Jana s ľútosťou v hlase a Ali pokračovala úplne pokojne:

- Vieš, vždy sme sa my tri pokladali za najlepšie priateľky. Boli sme trojnožka a teraz, teraz mám pocit, že sa to nejako poriadne posralo. Neustále sme si hovorili všetko. Každú myšlienku a hovadinu sme si bez problémov vymieňali, ale dokázali sme riešiť aj dôležité a vážne veci. A ty Dáša si to prestala robiť. Prestala si riešiť naozajstné problémy, pred ktorými zatváraš očí a ktoré sú tu. Ktoré ťa ovládnu, ak s tým nič nespravíš.

Mala som sklopený zrak, no niečo vo vnútri mi hovorilo, že nastal čas. Nastal čas povedať pravdu, ktorú i bez môjho priznania vedeli. Lebo, veď mne sa takto nežije ľahko. Lebo, nie som šťastná. A tak som začala rozprávať. Potichu, pomaly, s pokorou a rešpektom pred osobami, ktoré ma milovali i napriek všetkým tým démonom, ktoré ma pomaly a isto začali ovládať.

ÚVOD – O tom ako to začalo.

Boli sme taká talianska rodina. Často sa u nás kričalo, ale s príznačným humorom, ktorého sme boli vlastníkmi. Ale, ak sa objavil akýkoľvek problém, držali sme spolu, pevne a neoblomne. Narodila som sa ako tretie vytúžené dieťa, teda aspoň tak mi to mama stále hovorila. Aj keď mi  babka pri pečení šišiek šepkala a vysvetľovala, ako ma naši nechceli. Keď to občas mama počula, ihneď začala kričať, aké hlúposti mi to hovorí. Milovali ma, ale to som vedela. Bola som ako tretie dieťa poriadne rozmaznaná a všetky životné cestičky som mala vydupané skôr, než som pevnou nohou na ne stúpila ja. Idylka.

S Martinom, mojím o osem rokov starším bratom sme si skvelo rozumeli. Keď som opustila detský svet dvojciferným číslom na občianskom preukaze, začal ma vnímať ako rovnocennú bytosť. Aspoň tak nejako som to vtedy videla.  Riešili sme jeho frajerky, mojich frajerov, filozofovali sme o živote, alebo kecali o nepodstatných veciach. Bol pri tom, keď ma opustil Dávid a ja som poťahovala nosom na jeho ramene, ale i keď sme sedeli pred nemocnicou, kde sme mali výhľad na pootvorené okno izby, v ktorej môj otec umieral.

So sestrou Danou to bolo komplikovanejšie. Tak veľmi sme mali k sebe blízko a tak veľmi sme nedokázali pri sebe vydržať dlhšie než deň bez hádok. Vždy ju rozčuľoval môj spôsob života a mňa naopak jej, i keď s odstupom času viem, že som sa len hnevala na seba, že nedokážem žiť ako ona. V istom čase, keď bývala mimo nášho mesta, vedeli sme o sebe všetko. Viedli sme niekoľkohodinové telefonáty, navštevovali sme sa tak často, ako nám to čas dovolil, ale akonáhle sa vrátila domov, boli sme ako na bojovom poli. Neskôr po všetkých tých udalostiach, čo sa mi stali som si uvedomila, že bojovala so mnou, nie proti mne.

A mama. Hmm.  Dlho som si myslela, že na mňa moja mama nie je hrdá. Pocity, ktoré som mala, všetky tie myšlienky, že sa za mňa hanbí za to, aký život vediem, že ma nemiluje presne takú nedokonalú, akou som bola, ma prenasledovali každý deň. Viem, bolo to inak. Sakra, ublížila som jej najviac. Ale, pekne po poriadku.

Po strednej škole sme sa s Janou vybrali na tú istú vysokú školu. Rozdeľovalo nás len iné zameranie odborov, no pocit, že sme tu jedna pre druhú bol skvelý. Študovala som psychológiu, úplne náhodne, lebo čas strávený nad premýšľaním, ako bude vyzerať moja budúcnosť som hodila za hlavu. Prijali ma. Naozaj nerozumiem prečo, ale ok. Jana študovala ekológiu a presne vedela, čo v živote chce robiť.

Keď nám pridelili do izby slovenčinárku Ali, naše pocity boli zmiešané. Pôsobila príliš konzervatívne a prísne. Trošku sme sa jej báli. Všetok ten strach však prešiel hneď, ako nám dole hrdlom stekalo príliš veľa vína. Odvtedy sme boli trojnožka. Silná trojnožka.

Dovtedy som mala celkom obyčajný život. Mala som všetko, čo som chcela mať. Skvelých priateľov, rodinu, bezproblémový život. Po tom, čo som sa však v jeden utorok zobudila a Martin mi na druhej strane telefónu oznamoval, že otec je v kóme, sa to všetko nejako poriadne posralo.

Nepamätám sa na to presne, akoby som všetky zlé udalosti chcela zo svojho života odstrániť, viem len, že po tom čo po siedmych dňoch v kóme umrel, som sa zosypala. Nie fyzicky, ale duševne.

A nikdy som to nikomu nepovedala.

Neskôr po všetkých tých prebdených nociach a dňoch, som si začala vymýšľať.