Raz mi niekto povedal, že láska chodí, keď to najmenej človek čaká. Vždy som sa pri tejto klišovitej vete usmiala a pomyslela som si, že to hovoria ľudia len preto, lebo nevedia odpovedať na otázku, prečo niekto nemá šťastie v láske. Tá moja prišla. Nečakane, rýchlo, v najnevhodnejšej chvíli. Vtedy, keď som zaspávala ťažko, s výčitkami svedomia som sa obracala každú hodinu a plánovala si zajtrajší deň.

    Akurát sme s Janou kráčali k mojej mame na obed. Bolo po Vianociach a Jana prišla s nápadom, že všade budeme chodiť peši, lebo počas sviatkov sme si napumpovali brušné svalstvo. Jana to brala naozaj vážne, dopĺňala si tekutiny každých päť minút a naša rýchlochôdza sa pomaly a iste menila na rýchly beh.

-         Lezieš mi s tým na nervy. – Oblieval ma pot počas môjho doháňania za ňou.

-         S čím?

-         No, s tým športom. Spomaľ, lebo s tebou už nikde nepôjdem.

-         Vidíš, si nervózna. Prvý prejav toho, že potrebuješ pohyb.

-         Ja si hlavne potrebuje zapáliť.

-         Opovážiš sa fajčiť. – povedala Jana a zvráštila čelo.

-         Dobre bez cigarety, ale spomalíš. – vravela som.

Jana spomalila a podávala mi fľašu jontového nápoja.

-         Včera mi písal Stano. – povedala Jana..

-         Ale a čo také?

-         Je doma a chce sa stretnúť.

-         A ty? Ty sa chceš s ním stretnúť? – spýtala som sa.

-         Ja neviem. Bojím sa toho. Chce ísť na večeru. – vravela a jej oči sa tak zvláštne leskli.

Stano bol náš spolužiak so strednej školy, veľký sukničkár a paradoxne prvá Janina veľká láska. Ten chlap jej porozbíjal srdce na sedem krát, ale ona vždy s hrdosťou a pokorou niesla svoj kríž a pozície tej druhej. Tí dvaja si navzájom ubližovali, ale trhalo im srdce, keď spolu neboli.

-    Akože pol roka sa ti neozve a teraz chce ísť na večeru?

-    Ja neviem Dáši, čo mám robiť.

-   Pozri, ak cítiš, že máš ísť, choď. Ale, nevyspi sa s ním, prosím ťa.

-   No, tak to si mi teda poradila.

Zakrútila som hlavou.

-   Načo ti mám dávať rady, keď už teraz viem čo spravíš. – usmiala som sa.

-   A keď sa s ním vyspíš, povieš mi všetky detaily – dodala som a pobozkala som ju na čelo.

-   Pre toto ťa milujem Dáši. – usmiala sa na mňa.

Doma mama prichystala akési vegetariánske jedlo po tom, čo som jej volala, že obe s Janou chudneme. Mama bola plná otázok ohľadom školy a Jana jej odpovedala na každú z nich.  Bolo mi zrazu tak smutno. Pozorovala som ich obe, ako si navzájom vymieňajú informácie a Jana hovorí o tom aká som šikovná, lebo bakalárku mám skoro hotovú a ona ešte ani nezačala. Videla som na mame, že je zrazu hrdá, jemne sa jej leskli oči.  Jasné, že to bola hovadina, ale tými všetkými klamstvami som si akoby zvyšovala moje ego. Ale vtedy, v tej kuchyni, v čudnej atmosfére môjho sveta, som si uvedomovala, že ak to všetko prepukne, tak stratím asi tie najlepšie bytosti môjho života.

Nejako ma to rozložilo.

Niekoľko hodín po tom mi Jana písala, aby som prišla do Icebena, lebo Stano zobral aj akéhosi kamoša. Samozrejme nezabudla poznamenať, že to akútne a musím to pre ňu spraviť.

XXX

Takže som sa s nimi stretla. V takej čudnej atmosfére, lebo Jana a Stano od seba nevedeli odtrhnúť oči a ja som sa s tým neznámym Dávidom, čo bol o pár týždňov môj, nevedela rozprávať.

-         Takže ty študuješ? – spýtala som sa ho, keď ma už vyše 10 minút ignoroval.

-         Nie, už som doštudoval. – povedal.

-         A čo si študoval? – spýtala som sa ho.

-         To teba dievčatko nemusí zaujímať. – povedal úplne arogantne.

Jana so Stanom sa začali nahlas smiať, akože to malo byť neuveriteľne vtipné a ja som ich mojim očným pohľadom vraždila.

-         Ani nezaujíma, ale som natoľko inteligentná, že sa snažím o komunikáciu. – povedala som s úsmevom.

Vtedy som ho tuším prvýkrát videla smiať sa. A on mi neskôr povedal, že vtedy sa do mňa prvýkrát zamiloval. Janu som očným pohľadom zavolala na wecko a kričala som jej do ucha, že ak s tým arogantným, namysleným truľom mám ostať ešte 5 minút, tak sa zabijem. Jana mi povedala, že som hysterická, ale že ma natoľko miluje, že pôjde teda so mnou domov. Jasné, že som jej povedala, aby ostala so Stanom. Zdvorilo som sa rozlúčila a pomaly som kráčala k východu.

-         Hej, - zakričal na mňa.

Otočila som sa. Dávid tam stál s poloúsmevom a jamkou v líci.

-         Musím ťa ísť odprevadiť, keď sme už taký kamoši. Môžem? – spýtal sa.

A ja som bez rozmýšľania kývla hlavou, už ani neviem prečo.  

Tak sme teda kráčali vedľa seba, spočiatku s arogantnými poznámkami a potom neskôr, keď Dávid dostal nápad vypiť víno z benzínovej pumpy, s hlbokými filozofickými debatkami na lavičke vedľa môjho bloku.  A bolo mi dobre, z toho chlapa, čo hovoril tak vážne o svojom živote.

-         Prečo teda študuješ to čo ťa nebaví? – spýtal sa ma, keď som mu vysvetľovala ako veľmi ma nebaví moja škola na ktorú som akože chodila.

-         Lebo ma to bavilo, ale zmizlo to. – vravela som.

Pozrel na mňa so zvrášteným čelom.

-         A to sa dá?

-         Asi áno, keď sa mi to stalo. – povedala som.

-         Ale, prečo to neskončíš? – pýtal sa.

-         Nemám odvahu. – vravela som a trošku mi vyschlo v hrdle.

-         Niekedy nájsť odvahu je ťažšie, než nájsť seba. – povedal ten chlap, čo mal jamku na líci. V tej chvíli mi zapípal mobil, Jana mi písala : A čo mám robiť, keď ho tam milujem?! Ďakujem za dnešok a prepáč za toho Davida.

O pár mesiacov som jej zaň poďakovala.

-